Murakamiho špagety

Autor: Beáta Grünmannová | 5.2.2013 o 23:42 | (upravené 20.5.2014 o 13:46) Karma článku: 10,25 | Prečítané:  2093x

Durum semolina, zlatá pšenica vejúca na poliach Talianska. Viete si predstaviť, akí užasnutí by Taliani boli, keby vedeli, že to, čo exportovali v roku 1971, bola v skutočnosti osamelosť? ( Haruki Murakami )

Nevarím špagety. Robím penne, fusilli, tagliatelle, pre istotu len krátke tvary.

V poviedke The Year of Spaghetti sa celý čas iba varí. Celý rok 1971 bezmenný hlavný hrdina varí a je. Má veľký hrniec, v ktorom by sa mohol kúpať alebo variť nemecký ovčiak. Má všetky druhy špagiet dostupné na trhu, všetky korenia, tucty paradajok. Tiež má cibuľu, cesnak a olivový olej. A ešte kuchársku knihu a kuchynské stopky. Každý deň pozoruje, ako sa zväzok špagiet ponára do horúcej vody, díva sa, ako miznú v hrnci, tak, ako by mizli v ohni ľúbostné listy nejakej smutnej dievčiny. Zahalený v kúdole vodnej pary úzkostlivo odpočítava 12 minút, kým budú al dente. Bojí sa, že ak z nich spustí zrak, niekam mu ujdú, zmiznú v rieke roku 1971. Aj tak je mu za nimi smutno. Počúva bublanie paradajkovej omáčky, je presiaknutý vôňou cibule, cesnaku a oleja, cítiť ich z jeho tela, bytu, kníh, platní aj tenisovej rakety. Potom si na stôl úhľadne naservíruje čaj, zelený šalát s uhorkami, noviny a plný tanier horúcich špagiet.

Číta a je. Vždy sám, pretože má pocit, že špagety musí človek jesť sám. Občas sa mu zdá, že za dverami jeho bytu niekto stojí. Niekedy spomienka, niekedy jeho mladšie ja. Ale nikdy nezaklopú, rozplynú sa, nerušia jeho špagetový rituál.Raz ho z pozerania nikam vyruší telefonát. Zúfalá dievčina hľadá bývalého milenca, ktorý jej dlhuje peniaze. Mohol by jej pomôcť, ale nechce, mohol by z toho možno mať nejaké ťažkosti. A tak začne v duchu variť špagety a na tento imaginárny úkon sa vyhovorí, aby mohol hovor ukončiť.

Občas, keď potom sedáva nad svojím pariacim sa tanierom, si na dievčinu spomenie, myslí na to, že jej mohol pomôcť. Ale potom sa vráti k svojmu jedlu. Pretože on varí špagety, aby žil a žije, aby varil špagety. A myslieť na špagety, ktoré sa varia a nikdy nedovaria, je veľmi smutná vec. Murakami v tejto poviedke hodí na človeka smútok jemný ako závoj. Netreba drámu, netreba opustený ostrov. Stačí vlastná kuchyňa. A spomienka na roky, keď sa človek sám vracal do prázdneho bytu a varil si spaghetti bianco a ponorený do kúdola pary čakal, kým budú mäkké a za dverami stáli tiene, ktoré už nemohli ani zaklopať. Tak preto už nevarím špagety.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Len začíname, nebudeme hrať mŕtve, odkazujú Trumpovi milióny žien

Nový prezident začal rušiť kľúčovú reformu svojho predchodcu.

KOMENTÁRE

Trump je len taký problém, aký Európa dovolí (Píše Zuzana Gabrižová)

Amerika by pre Úniu nemala byť určujúca.


Už ste čítali?