Poďme sa trochu zohaviť alebo Hadi a náušnice

Autor: Beáta Grünmannová | 9.4.2013 o 21:19 | (upravené 9.4.2013 o 21:25) Karma článku: 6,18 | Prečítané:  894x

Johny Depp povedal: „ Moje telo je môj denník a moje tetovania sú môj príbeh“. Z tela sa dnes stále častejšie stáva chladnička, na ktorú lepíme magnetky s odkazmi, prísloviami a pripomienkami. Niečo, čo bolo nie tak dávno vyhradené pre Pepka Námorníka, nudiacich sa obyvateľov nápravnovýchovných ústavov alebo jazdcov na veľkých motorkách, je dávno spoločensky akceptovanou úpravou nášho vonkajšieho obalu. Aj keď, moje osobné rozhodnutie je nechať kožu čistú. Nie preto, že tak v knihe Leviticus prikazuje Biblia. Ale mám rada nepopísané zošity, nedopovedané príbehy. Pretože koľkokrát sa dá premaľovať to isté plátno? Ako dlho ma má baviť pozerať na ten istý obraz? Tetovanie je definitíva a ja mám radšej otvorené konce, mať stále možnosť očakávať zmenu, niečo nové. Tetovanie, piercing, modifikácia tela, to všetko je spôsob sebaoznačovania, stotožnenia sa, verejného prihlásenia sa k niečomu, či k niekomu. K rodine, milovaným osobám, viere, filozofii, kmeňu. Na známosť sa dáva...na veky alebo kým to nezmení laser.

Možno uprostred víru sústavných zmien hľadajú ľudia pevný bod, niečo, čo sa už nezmení, čo ich neopustí, čo im bude patriť. Kde je čiara medzi tým, čo sa dá považovať za ozdobu a sebazohavovaním? Ťažko určiť, krása je v oku pozorovateľa. U niekoho sa mi páči celý vytetovaný rukáv ( David Beckham ), u niekoho aj 00 piercing v uchu, čiže diera, cez ktorú prepcháte plniace pero ( majster umeleckých diárov Deafmessanger Kucin ), u iného rozmýšľam, čo ho viedlo vytlačiť si na telo stupídne päťcípe hviezdičky ( Marc Jacobs ) alebo si dať na lýtko portrét Ryana Goslinga ( neznámy blbec ). Hitomi Kanehara napísala na túto tému novelu a otvorila mi ňou dvere do miestnosti, kde sa skrýva subkultúra, kam ja, so svojím spôsobom života prístup nemám. Pravdepodobnosť, že niekedy navštívim tokijské tetovacie salóny, zavítam na miestnu techno-disco a stretnem človeka s rozoklaným jazykom je mizivá. Milujem túto novelu tak, že som ju prečítala dvakrát. Je to tvrdá kniha, nič pre nedeľnú čajovo-koláčovú spoločnosť starých panien. Čítame si príbeh dievčaťa Rui, devätnásťročnej Barbie-girl, ktorá na diskotéke stretne chlapca Amu. Ten ju zaujme svojou telesnou modifikáciou, hadím jazykom. V knihe záujemca dostane zasvätený výklad o tom, ako sa k tejto ozdobe prepracovať. Len pre milovníkov neznesiteľných bolestí a krvácania. Amov jazyk sa zrejme dokáže dotknúť nejakého spínača v Ruinej hlave, pretože sa v nej prebudí túžba po podobnej úprave ,aj záujem o Amu ako muža. Tok udalostí ju zavedie do tetovacieho salónu, ktorému vládne Shiba, ktorý jej nielen prevŕta dieru do jazyka, ale zavedie ju o krok ďalej, k tetovaniu, k ďalšej túžbe, túžbe po najkrajšom možnom obraze, ktorý jej bude patriť navždy. A tak vzniká na jej chrbte obrazec prepletených tiel bájneho zvera kirina a draka. Keďže je Shiba sadista a ona masochistka, veľmi skoro si porozumejú, Rui platí za tetovanie sexom, pri ktorom jej ide o život. Ama, ktorý ju miluje a s ktorým začne žiť, v šarvátke kvôli nej zabije člena podsvetia. Mafiánove dva predné zuby Rui dostane ako dôkaz lásky. Dievča, ktoré na dovŕšenie všetkého trpí anorexiou, tak žije svoj vykorenený život medzi dvoma mužmi, z ktorých ju jeden možno zabije. Ale to je len jedna z možností vyústenia príbehu. Bolesti, ktoré Rui dobrovoľne podstupuje, jej zrejme pripomínajú, že existuje, sú drsným oživením jej cesty odnikiaľ nikam. Aj keď je v knihe veľa surových scén, paradoxne je pod povrchom cítiť lásku. Tá nie je rezervovaná len pre ľudí z takzvane normálnych. Má rôzne podoby. V polosvete plnom prítmia a anonymity, ľudia, ktorí o sebe vedia v podstate veľmi málo, môžu spolu žiť, môžu sa snáď aj milovať a to spôsobom, ktorý by v očiach nezainteresovaného nemal ďaleko k pokusu o vraždu. Ak odložíme predsudky, môžeme pochopiť. Neodbytne sa vynára dojem, že tieto postavy z nočnej hmly žijú omnoho slobodnejší život, ako usporiadaní občania. Oni si vlastne robia čo chcú, kedy chcú, pracujú len toľko, aby si zarobili na to, na čom im skutočne záleží, sú pánmi svojho času aj svojich tiel. Nie sú to rebeli, nespokojenci túžiaci po zmene systému. Ich svet je uzavretý sám do seba, od spoločnosti nič nechcú, ani jej nič nedávajú. Prečo vlatne túto tenkú knihu čítať? Možno preto, že text písaný zdanlivo ľahko a chladne bol debutom mladej a krásnej ženy, že bol do značnej miery autobiografický, že získal významnú japonskú literárnu cenu ( Akutagawa šó, ak to náhodou zaujíma čo len jedného človeka ), že sa do nej vošlo toľko, čo sa iným nevojde do trilógie, že sa naučíme pozerať trocha inak a snáď bez odsudzovania na umenie/zohavovanie/ modifikovanie tela, že spoznáme život časti japonskej mládeže. Možno sa niektorí dozvieme aj niečo o sebe. Možno tak, ako Rui oslovil Amov rozoklaný hadí jazyk, osloví niečo z knihy aj nás. Treba to skúsiť. „Do jazyka si dáš urobiť piercing, vzniknutú dierku postupne rozťahuješ, potom ňou prevlečieš dentálnu niť alebo rybársky vlasec, okolo zostávajúcej špičky jazyka uviažeš slučku, nakoniec ten konček rozrežeš skalpelom alebo žiletkou, a hadí jazyk je hotový.“ Hitomi Kanehara Hadi a náušnice, Argo 2006, 2007
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?