Tu je to miesto, kde Sean Penn homeopaticky dávkuje holocaust

Autor: Beáta Grünmannová | 14.5.2013 o 20:49 | Karma článku: 13,47 | Prečítané:  19436x

Orámované hrubou čiernou linkou a uhľovým očným tieňom, sú oči Seana Penna neuveriteľne modré. Jeho herecký talent zasa zdrvujúci. Starú strapatú rockerskú vranu Cheyenna, životom neisto drobčiaceho podivína s kompletným mejkapom z filmu This must be the place ( Tu to musí byť ), hrá tak, že som úplne zabudla, že ako človek mi dosť lezie na nervy. Taká je sila skutočného talentu. A sila filmu, ktorý prináša po kvapkách terapeutickú lekciu hlavne tým z nás, ktorí sa vyrovnávame, viac, či skôr menej dobrovoľne, s dedičstvom po starých rodičoch a rodičoch. S balvanom menom holocaust. Áno, zasa ten holocaust.

Cheyenne, zašlá hviezda, ktorá dvadsať rokov nesiahla po gitare, žije na hudobnom, ale rozhodne nie chudobnom dôchodku v Írsku. Penn majstrovským spôsobom zlepil známe figúry hudobnej scény do postavy archetypálneho rockera, ktorý nepije, pretože pil dosť na to, aby prestal, nepichá si heroín, pretože sa bojí ihiel a šnupať ho akosi nebolo to pravé, nemá v bazéne vodu, pretože mu nenapadlo ho napustiť, nefajčí, pretože je stále ešte dieťa a deti nemajú potrebu fajčiť. Jediná činnosť, okrem hrania sa s peniazmi na burze, sú nákupy s neodmysliteľnou taškou na kolieskach, squash s láskavou manželkou a stretnutia so smutnou mladou gotičkou, ktorej sa niekam stratil brat. Stále spoznávaný ľuďmi, fotený, okrikovaný aj obdivovaný, nehrá a nevystupuje. Uložil si trest mlčania. Cheyenne si vyčíta, že tvoril depresívne piesne pre depresívne deti, pretože písanie ponurých piesní vynášalo peniaze. Dvaja krehkejší poslucháči však nevydržali a zabili sa. Tak im chodí každý týždeň na hrob. Uprostred tohto vegetovania, kde sa nedá rozoznať nuda od depresie, ho zastihne správa, že otec, s ktorým sa nestýkal 30 rokov, v USA zomiera. Nastupuje cestu domov, loďou, pretože lietať sa bojí. Otca už živého nezastihne a tak sa ani nemôžu zmieriť, ani si dať odpovede na nevyslovené otázky. Jediné čo zostane, je denník, kam si otec zapisoval a kreslil svoje spomienky. Prežil koncentračný tábor Osvienčim a centrálnou myšlienkou jeho života bolo vypátrať a potrestať dozorcu Aloisa Langeho, ktorý ho tam ponižoval a mučil a ktorý pod zmenenou identitou tiež žil v USA. Cheyenne, z dôvodov, ktoré možno neboli úplne jasné ani jemu samotnému, sa rozhodne starého muža nájsť a potrestať. Začne sa odvíjať pitoreskná road movie, zložená z drobných, ale skvostných obrázkov z cesty naprieč Amerikou, po stopách starého zločinca. Stále s kufríkom na kolieskach, sŕkajúc slamkou nejakú príšerne farebnú limonádu, účes a rúž v perfektnom stave, je určite najdivnejším lovcom nacistov v kinematografii. Kým sme s Cheyennom „on the road“ a pátrame po starom zlosynovi a film sa odvíja pomaly, lenivo a farebne , máme čas premýšľať o tom, či trauma, ktorú človek nezažil osobne, môže ovplyvniť jeho život. Kto by odpovedal jednoznačným áno, je druhá a tretia generácia potomkov ľudí, ktorí prežili holocaust. Nebudem hovoriť za tento „kolektív“, len za seba, zo svojej skúsenosti, pretože som dcéra aj vnučka preživších. Volajú nás 2G a 3G a sľubujú, že 4G na tom bude lepšie. Je niekoľko obecne platných právd. Vie sa, že utrpenie rodičov ovplyvňuje výchovu detí. Sú príliš chránené, dusené opaterou, slúžia ako náhrada za všetkých stratených a teda musia spĺňať vysoké nároky, ktoré sú na ne kladené. Ľudia, ktorých udalosti zbavili dôvery k okolitému svetu, prenášajú tento pocit aj na svoje deti a tie potom majú problém veriť ľuďom mimo rodiny, mimo klanu „tých, čo vedia“, tých, ktorých navždy spojila spoločná príšerná skúsenosť. A úzkosť. Rodiny sú dvojaké. Také, kde sa o prežitom hovorilo s deťmi príliš veľa, príliš skoro a príliš často. To bol môj prípad a moje nočné mory. Príbehy o skrývaní sa na horách, v bunkroch, stretnutia, z ktorých sotva ušli živí, to všetko v mojej detskej hlave vyústilo do opakujúceho sa sna, ako ma naháňajú nemeckí vojaci a ja utekám, nekonečne dlho utekám. Tento sen ma trápil roky. A tiež otázka, či by sa to zopakovalo, ktorá zostala niekde vzadu v hlave dodnes. Ten pocit, že vlastne stále tak troška sedíme na kufri a pozorujeme obzor, či sa neobjaví varovný signál a vnútorný hlas nepovie „ Teraz balíme!.“. Pretože tí, čo nedokázali včas odísť, už nemali žiadnu šancu. Vždy opakujem, len aby sme to včas dokázali rozoznať, aby nás nezaslepili zbožné želania a neschopnosť sa rozlúčiť. Toto je moje dedičstvo. Druhý typ rodín bol ten, kde sa o „tom“ nesmelo hovoriť. Kde sa číslo na ruke vydávalo za telefónne číslo. Kde sa všetci tvárili, že ten slon v izbe neexistuje. Kde sa menilo priezvisko a miesto pobytu a deťom sa nesmelo povedať vôbec nič. Tie potom žili medzi skrytými tajomstvami a platili stratou identity. Aj dnes, v čase, keď za priznanie svojich koreňov nehrozí perzekúcia, mnohí taja, kto a čo sú, snažia sa splynúť s majoritnou spoločnosťou, ale pre tých mám len odkaz od pána Hellera :“ Ak náhodou zabudneš, že si Žid, vždy sa nájde kresťan, ktorý ti to pripomenie“. Nemám právo ich obviňovať zo zbabelosti, priviedli ich k tomu ich rodičia a starí rodičia, ktorí za nešťastné konce svojich rodín neobviňovali vrahov a ich kolaborantov, ale to, že sa narodili tak, ako sa narodili. Zvolili radšej nenávidieť seba, ako druhých. Cheyenne na svojej ceste krížom Amerikou premýšľa, ako sa vyrovnať s otcovým ponížením. Tento citlivý človek, muž-dieťa, skrytý za vrstvou púdru a šminiek rieši, čo urobí, až starého zločinca nájde. Koľkokrát som o tom rozmýšľala aj ja. Čo by som urobila, ak by som mala pred sebou človeka, ktorý spôsobil smrť mojich prarodičov či strýkov? Zabila ho bez mihnutia oka alebo mávla rukou, pretože dnes je to už len hromada starého hnusného odpadu s čiernou dušou? Zmenila by som vykonaním popravy niečo v dejinách? Alebo len samu seba? Bola by som vrah alebo pomstiteľ? Vo filme zaznie, v iných súvislostiach, myšlienka, že bolesť by nemala byť cieľová stanica. To je aj moje pevné presvedčenie. Nedalo sa asi žiť po vojne inak, len v trvalej bolesti. Keď človek prežije apokalypsu takéhoto druhu, zostane poznačený a poznačí chtiac či nechtiac svojich potomkov. Musí zanechať svedectvo aj ako varovanie, aj ako zábranu voči snahám zamiesť to raz pod koberec. Dlhuje to svojim mŕtvym blízkym. Ale roky neúprosne plynú. Pomaly už bude všetko zdokumentované, všetky príbehy spísané. Žiaľ, pomaly odídu poslední svedkovia, o 10-20 rokov už nebude možné na hodinu dejepisu pozvať muža alebo ženu, ktorí budú môcť vydať priame svedectvo. Rovnako už nebudú žiť ani vrahovia a kati. Holocaust neodvolateľne zamieri zo života do histórie. Takej, ktorá bude stále niekde blúdiť v hlavách, ktorú budú pripomínať pamätné dni, múzeá, modlitby, filmy, knihy, sochy, dosky s menami prilepené na náhrobkoch tých, čo skončili v zemi a nie ako popol vo vzduchu. Bude dôležité otočiť hlavy hľadiace do minulosti a dívať sa dopredu. Pretože bolesť nie je cieľová stanica. A my sme boli a žili pred holocaustom a sme, rodíme sa žijeme aj po ňom. Nemali by sme si nechať vnútiť bolesť a strach ako súčasť našej mentálnej výbavy. Ostražitosť a pamäť budú stačiť. Iste, ešte prežíva po svete pár starcov, pár vetchých masových vrahov. Veľa ľudí chápe ako nespravodlivosť, že dobrí zomreli mladí a tieto príšery boli požehnané dlhým vekom. Ale tak, ako filmový dozorca Alois Lange, ani ja nevnímam ich život ako výhru. Skôr ako očistec. Cheyennov otec zasvätil život tomu, aby mu urobil zo života peklo, prenasledoval ho, hľadal a nedal mu vydýchnuť. Aj tí skutoční, nech sa skrývali kdekoľvek, v Kanade či Brazílii, nemohli vedieť dňa ani minúty, kedy ich niekde niekto spozná, kedy sa niekto pomstí. Žiť skoro 70 rokov v strachu je výhra veľmi pochybnej hodnoty. Cheyenne zvolil život, zvolil konečne dospelosť. Svoju prvú cigaretu a vlastnú nenafarbenú tvár. A naša budúcnosť? Myslím, že ničím by sme konštruktérov programu nášho definitívneho zničenia nesklamali viac, ako tým, že nás nedokážu udržať v okovách smútku, že im osekáme tie ich chápadlá, ktoré vystierajú zo záhrobia, že zapálime pamätnú sviečku a otočíme sa čelom k výzvam, ktoré nás ešte len čakajú. Tí, o ktorých sme prišli, nám dajú silu. Budeme žiť aj za nich. Bez strachu. ...na pamiatku obetí košických transportov, ktoré si pripomenieme tento týždeň
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?