reklama

Volám sa Beáta a som introvert

Pokúšam sa spomenúť si, kedy som si uvedomila po prvý raz, že som „nejaká iná“. Možno vtedy, keď ma otec za trest vyložil na skriňu a ja som zistila, že je to výborné miesto, kde mám pokoj od ostatných účastníkov oslavy mojich štvrtých narodenín? Alebo keď ma vyrvali zo súkromia mojej detskej izby a dali na pol roka do škôlky, aby som si zvykla na kolektív? Svoju privykačku som začala tým, že som si ľahla do hračkového nákladného autíčka a nevyliezla, kým nezavolali otca, aby ma zobral domov. Po zbytok predškolského veku som si kreatívne vymýšľala rôzne choroby. Moja úzkostlivá stará matka na to vždy skočila a ja som mohla zostať doma s omaľovánkou sťaby bolestným v ťažkej chorobe.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (280)

Škola, to boli dobré známky, málo kamarátov. Zo školy rovno domov, úlohy, lebo samé jednotky to bol môj cieľ, kreslenie, čítanie, fantazírovanie. Triedny vyvrheľ, neviem prečo, ale nezapadla som ani do krídla združeného okolo Slávky, ani do krídla združeného okolo Andrejky a tak ma neznášali obe lokálne kráľovné. Na vyvolanie averzie stačilo...nerobiť a nehovoriť nič, nezaujať postoj.

Gymnázium bola číra a úplná katastrofa. Než by som išla na lyžiarsky zájazd, či zemiakovú brigádu, radšej som sa dala oslobodiť z telesnej výchovy, aspoň raz sa mi skolióza na niečo hodila. Zasa som nezapadla, s nikým nefajčila, nepila, bandu nebila, zasa utekala domov k psíkovi, knihám a hudbe. Rozhodli sa, že som snob, princezná na hrášku. Rozhodli sa, že som všeličo nelichotivé a ja dodnes nechodím na maturitné stretnutia, pretože víkend strávený spoločným pitím a rečnením je pre mňa alternatívou pekla.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vysoká škola ma zachránila. Malá skupinka podivínov, ktorá sa zišla v mojom odbore, partička sólistov s dobrým prospechom, zaujímaví a často múdri profesori, to bolo ono. Tam som ožila. Nikto sa už nestaral o moje súkromie, pokiaľ som chodila na prednášky, semináre a robila skúšky. Po škole, po pokuse zapadnúť do pracovného kolektívu, kde najsympatickejšie pôsobili mlčanlivé mŕtvoly v suteréne ústavu, som si povedala definitívne nie, dorobila nejaké skúšky a stala sa SZČO.

To nádherné slovné spojenie – samostatne zárobkovo činná osoba. Bez šéfa, bez kolegov, bez receptov na drobné vianočné pečivo, bez zbytočných vedomostí o tom, kto s kým a koľkokrát, bez bojov o postupové miesto na pracovisku. Tak je to zariadené doteraz a vždy bude, kým nebude po mne. Kým ma nenájdu ohlodanú verným kocúrom pod hromadou kníh.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prežila som život mysliac si, že som čudáčka, keďže moja predstava ideálneho zamestnania bola a je strážca majáka so silným wi-fi. V posledné dni ale nastala radostná zmena. Dostala som sa k staršiemu článku z The Atlantic Monthly s názvom Starať sa o svojho introverta, od autora Jonathana Raucha. Začína rovnako pekne, ako úvodná schôdzka Klubu anonymných alkoholikov: „ Volám sa Jonathan a som introvert“.Ja som zrazu s úžasom zistila, že som úplne normálna! Len som menšinová.

Na rozdiel od takzvaných extrovertov, ktorí čerpajú silu z kolektívu, spoločnosti a rozhovorov, ja a ostatní podobne postihnutí introverti čerpáme silu zo samoty a premýšľania. Píšu tam, čuduj sa svete, že máme na to právo. Ako ma tak google ďalej niesol od článku ku článku, od autora k autorovi, dostala som sa ku kvízu. Čím viackrát odpoviete áno, tým viac ste introvert. Autorkou je Susan Cain, ktorá napísala knihu TICHO: Sila introvertov vo svete, ktorý nevie prestať rozprávať

SkryťVypnúť reklamu
reklama

. Tu je niekoľko otázok a odpovedí na ne: 1. Uprednostňujem rozhovor vo dvojici pred skupinovými aktivitami? - Áno. Najväčšia nočná mora bol anuálny reprezentačný ples vo firme môjho manžela. Pamätám na jeden, ktorý som presedela medzi osvetľovačmi, hore pod strechou Domu umenia, len aby som nemusela rozprávať o ničom s ľuďmi, ktorí ma vôbec nezaujímali.

2. Uprednostňujem vyjadrovanie sa písaním? - Áno. Práve čítate môj blog. Veselo je aj na mojej facebookovej stránke. SMS je mi milšia ako telefonát.

3. Obľubujem samotu?- Áno. Momentálne sedím zavretá v tichej jednoposteľovej hotelovej izbe na horách

SkryťVypnúť reklamu
reklama

. 4. Ľudia mi hovoria, že som dobrý poslucháč? - Áno. Ak ma zaujíma rozprávajúci alebo téma, tak áno. Ale väčšinou spím s otvorenými očami. Našťastie sa dá pliesť si mŕtvolnú stuhnutosť so sústredeným záujmom.

5. Mám radšej malé oslavy narodenín? - Áno. Nemám rada žiadne oslavy narodenín. Už ma totiž nemá kto vyložiť na skriňu. Ak musím, tak len pre moju najužšiu minirodinu a minimalistický okruh priateľov. Áno, dokonca aj ja mám priateľov. Priateľov, na ktorých mi veľmi záleží, pretože oni sú rodina, ktorú som si vybrala sama. Len ich nepotrebujem dvadsať.

6. Nemám rada konflikty? - Áno, nemám. A niekto má? Ak nejde o vec základnej hodnoty, či princíp? Likvidovať zbytky mojej životnej energie na dokazovanie si toho, že som väčší pes, to nie. Najviac vyčerpávajú hádky s hlupákmi. Nie, nie sme všetci rovnako múdri. Áno, dá sa to odhaliť pomerne rýchlo, stačí krátka slovná výmena.

7. Najlepšie sa mi pracuje osamote? - Áno. Kdekoľvek som, vydobyjem si samostatnú miestnosť. Ak nie je miestnosť, je peň v lese, skala pri mori, lavička v parku. Len pre mňa, môj zošit, môj počítač. Na každej zábave je kúpeľňa, v ktorej sa dá schovať.

8. Mám tendenciu rozmýšľať, kým niečo poviem? - Áno. Určite. Bezstarostné trieskanie hlúpostí je svojho druhu zbraň hromadného ničenia. Mám čarovnú známu, ktorá sa rozmýšľaním zbytočne brzdiť nedá. Minule sme sa stretli, po dlhej, ale nie dosť dlhej dobe. Skonštatovala, že myslela, že som už predsa asi zomrela, keďže ma tak dávno nevidela.

9. Cítim sa vyčerpaná po spoločenských udalostiach? - Áno. Nedávno som strávila víkend so skupinou asi päťdesiatich ľudí. Trvalo mi dva týždne, kým som sa spamätala. Raz ročne je o jeden raz viac, ako sa mi ročne žiada. Nie je to celý spomínaný dotazník, môžete si ho bez problémov nájsť a vyplniť sami. Nezaškodí hlavne tým, ktorých blízke a vzdialené okolie označuje za mizantropov, ľudí, čo nemajú radi ľudí, za arogantných, za snobov, za depresívnych, z a plachých. Vo väčšine prípadov to tak vôbec nie je. Len nás unavuje priveľa ľudí, priveľa kontaktov a priveľa očakávaní zo strany našich extrovertných, teda družných a skupinové aktivity milujúcich blízkych.

Ak by sa dalo aplikovať staré dobré „ži a nechaj žiť“, predišlo by sa mnohým slzám a urážaniu sa. Ak extroverti pochopia, že introverti potrebujú samotu pre svoje holé prežitie, ak pochopia, že nie sú vítaní dvadsaťštyri hodín denne, ale len v určitý čas, ak pochopia, že my sme si nevybrali byť introvertmi, ale „sa nám to stalo“, tak, ako sa „stáva“ homosexualita, plavé vlasy a senná nádcha, tak sa budeme mať všetci radi. Bez výčitiek, bez pocitu, že sme permanentne zahnaní do kúta. Ono im nič iné, ako to pochopiť, nezostáva. Pretože my sa nezmeníme. Len v tichosti zdrhneme. Moje meno je Beáta a som introvert.

Beáta Grünmannová

Beáta Grünmannová

Bloger 
  • Počet článkov:  120
  •  | 
  • Páči sa:  5x

Beata Beregrad Grünmannová Babička Lívia sa vracia na miesto činu. Zoznam autorových rubrík:  FilmyHovory s Jozefom GObčasný týždenníkAmnestieBoxovacie vrecevylovené zo sociálnej sieteKnihyRetro knihyKulinárske nebo pekloZa dveramiMiniatúryKošické kultúrne okienkoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu