Nasleduje jedenie. To trvá najkratšie. Už len zvládnuť hromadu hrncov, pripálené oškrabkať, naložiť, vyložiť umývačku, poodkladať. Čo bude na večeru? Ešte sa treba raz do týždňa postaviť na váhu, aby sa z nej mohlo zliezť za tichého kvílenia a nadávok. Koľko bdelých hodín môjho života zaberajú tieto cyklické pohyby?
Pamätám si svoje nedávne skorozrútenie sa na miestnom trhovisku, kde som stála obklopená mrkvami a dyňami. Povedala som si, toto robím dvadsať rokov a možno budem ešte tridsať? Za toto sufražetky nebojovali a kde je vôbec tá emancipácia? Domov som sa vrátila s bonboniérou a dvoma bagetami. Alternatívna strava. Samozrejme, nakoniec ma zlomil hladný a smutný pohľad z druhej strany jedálenského stola. Varím ďalej.
Darmo, sme pod zdedeným tlakom. S materinským mliekom sa nám dostávala informácia, že naše rodiny , obzvlášť krehkí mužskí členovia, majú nespochybniteľné právo na dve teplé jedlá denne a priam ústavný nárok na domáce koláče. Zlá žena dá manželovi na večeru párky. Vrahyňa detí kupuje paštétu z obchodu. Kto nemôže alebo nevie variť, má samozrejme možnosť jesť vonku. Oné...hotovky. Prípadne špeciality za trikrát toľko, ale z toho istého chladiaceho boxu s tortelínami, či frikadelami v Metre. Polotovary si ale viem ohriať aj sama a ak budem mať sado-maso chuť na zemiakovú kašu z prášku, nepôjdem do miestnej vraj špičkovej reštaurácie. Skutočne predpokladám, že keby sme boli na reštauračnej strave a na tom, čo núkajú takzvané food corners, zákutia v obchodných centrách s fritovaným tovarom, nehovorme tomu jedlo, ochoreli by sme. Tadiaľ na Slovensku zatiaľ cesta nevedie.
Na západ od nášho raja sa posadnutosti nastajlovaným jedlom, molekulárnej kuchyni, maniakom s nožom ( Gordon ), uslintaným milovníkom pancetty a rukoly ( Jamie ) a čokoláde stečenej do výstrihu ( Nigella ), darí produkovať obrovské zisky a redukovať sebavedomie bežných kuchárov. Je to pekné pre oko, naučí to empatii s Pavlovovým psom, ale kladie to na nás neprimerané nároky. Kuchárske show si odložíme na špeciálne príležitosti, keď budeme chcieť robiť radosť, baliť baby na stejky, či vraždiť svokru cholesterolom.
Jedným z mnohých paradoxov dnešného sveta je nárast obezity. Kým inde na planéte ľudia počítajú každé zrnko ryže a často sú len chodiacimi kostričkami oblečenými do kože, mnohí šťastlivci nosia na sebe rôzne veľké laloky a lalôčiky tuku. Tesne pred porážkou, mozgovou, zmenia taktiku a neplatia za jedlo, ale odborníkom dietológom za to, aby ich odnaučili jesť. Je to vlastne perverzné. Ale je to jedna z ciest ako sa dostať späť k základom. Aj keď málokto udrží spustené kilá, spozná aspoň skutočný nutričný hlad. Hlad mu vyčistí chuťové bunky. Znovu sa naučí vnímať základné chute. Po bielkovinových atkinso.paleo.dukan.southbeach dňoch mu prvý zemiak varený v šupe, prvý kus ražného chleba, pripadajú ako manna nebeská, úplná delikatesa. Jazyk prečistený od chemických aditív, nadmiery soli, tukov, korenia a glutamátu sa zobudil z otupenosti.
Hlad je naozaj najlepší kuchár. Tak sa dostávame k možnému kompromisu. Že sa nezameriame na jedlá zaberajúce hromadu času a vyžadujúce dvadsať ingrediencií s hromadou kalórií. Možno si neuvedomujeme, že potrava, ktorú naozaj potrebujeme, aby sme boli zdraví a podľa možnosti aspoň pološtíhli, zaberá len minúty pri príprave. Príklad? Kozí syr s celozrnným chlebom a pár olivami. 2 minúty. Zemiaky pečené v šupe, tvaroh. Varené kurča z polievky a niečo k tomu. Pekáč plný pečenej zeleniny, bylinky, olivový olej. V lete slnkom nasiaknuté papriky a rajčiny, na bryndzovej nátierke, úplná symfónia. Chuťové bunky, neohlúpnuté aditívami budú spokojné.
Ešte pochmúrne post scriptum. Priateľka mi včera povedala, že mnohí ľudia si berú na Vianoce spotrebný úver, aby sa „mali dobre aspoň na sviatky“..... Opäť to sezónne potravinové šialenstvo. Čo to je, mať sa dobre? Teoreticky je zvykom na Štedrý večer jesť kapustnicu, rybu, šalát, na východe bobaľky a inde opekance a to by v podstate mohlo stačiť. Brať si úver na žlčníkový záchvat? Dokonca ani Biblia neprikazuje piecť dvanásť druhov drobného pečiva. Téma ženských rozhovorov, ktorá ma každoročne od novembra otravovala tak, že bola možno jedným z hlavných dôvodov, prečo som laboratórium vymenila za opustený, ale bezmedovníčkový život SZČO. Je to s láskou napečená hromada cukru, bielej múky a tuku, s nulovým zdravotným benefitom. Ak ma ľúbia, nech ma radšej pobozkajú. Bude to zdravšie.