Prvý príbeh je o uzimenom ruskom revolucionárovi, hladnom po láske i po jedle, o krutej žene, ktorá si viac cenila verše a šmelinára s prístupom ku kožušinovým ušiankam. Čo bola nespochybniteľná hodnota v časoch, keď aj Vladimíra Iľ jiča hriala len šiltovka a láska Nadeždy Krupskej.
V ďalšom rozprávaní sa objavuje záhadný headhunter hľadajúci rybárov ľudí, hovoriaca údená ryba a huby naložené v mede, ktoré je lepšie jesť až po napísaní testamentu.
Ako sa dozvieme v opuse číslo tri, v pekle sa každý interný pracovník, dotykom zabíjajúci pozemských hriešnikov, povinne volá pán Havran. Ako inak.
Poviedka Tak toto je tragédia je užitočným návodom ako sa stať gamblerom a zruinovať si život v rekordne krátkom čase. Automaty hovoria vlastným vábivým hlasom a poskytujú vzrušenie a nádej za relatívne malé sumy. Samozrejme, tisíckrát vhodená drobná minca matematicky nepustí, stane sa veľkou papierovou pohromou. Nič sa nevyrovná čaru ananásikov , sliviek a hrozna, ktoré v trojkombinácii sľubujú cinkajúci vodopád mincí.
Poviem len dve slová je o mužovi, ktorý urobí tú chybu, že po návrate z väzenia sa vráti do rodnej obce, kde si pamätajú, že zabil. Dedina druhú šancu nedáva a koncentrovaná nenávisť je samozrejme silnejšia ako mužova snaha vzdorovať. Ak však človek nemá kam a za čo ísť, aspoň sa pokúsi. Vidiek rozhodne nie je zobrazený ako centrum koncentrovanej ľudskej dobroty.
Nasledujúca krátka moralita z nevestinca nech je poučením pre všetkých nehodných pánov, ktorí sa pokúšajú nahradiť citový život šesťdesiatimi minútami platenej radosti. Hriechy vedia dať aj po papuli, keď je vizualizácia dostatočne silná.
Moja najmilšia je poviedka Maliar stien. Ako vymetačka vernisáží, pozorovateľka vínnych mušiek a pivónií, ktoré sa tam vedené bezpečným inštinktom vždy zhromaždia pri stole s pohármi, som si tento príbeh vychutnala. Ako milovníčka nového umenia, ktorému občas ani divá sviňa nerozumie, som si vypísala niektoré názvy tvorivých smerovaní, použitých autorom: pseudopostbukista ( všade vidí polená), relativistická predfalická materialistka, neokonkubista a ďalšie skvosty, priam ako by som ich videla a počula naživo prednášať zasvätené súdy.
Záverečná poviedka Bil a nič z toho tvorivo rozvíja východoslovenské pravidlo lásky: „ Aňi me ňebije, aňi me neľubi“, podľa ktorého tento čistý cit priamo súvisí s pravidelným polírovaním ženskej držky. Čítanie tejto zbierky mi robilo radosť.
Chválim ešte raz spomínaný knižný miniformát, bola by škoda čakať, kým autor nazbiera povedzme 21 takýchto textov, keď sa na nich môžeme pochechtávať, zamýšľať, ale často aj chmúriť už teraz. Témy nie sú jednoduché, smrť je stále hrozba a niečo finálne, človek je často tvor odporný a slabý, ale spôsob, akým o panoptiku svojich postáv autor pojednáva jednoznačne budí chuť na ďalšiu dávku. Poviedok.
Václav Kostelanski
Chuť zabiť
Koloman Kertész Bagala 2013