Základná idea je prostá. Adolf sa zobudí v roku 2011, na mieste, kde ho podľa dodnes platnej verzie poliali benzínom. Bez Bormanna, bez Dönitza, bez Evy Braunovej, bez budovy kancelárstva, len v zasmradenej uniforme a čiapke. Niečo v stroji času sa pobabralo alebo sa zaseklo koleso nemeckých dejín, skrátka je tu zas a živý.
Ako zaslúžilému egomaniakovi mu pripadá normálne, že má opäť zachraňovať Nemecko, aj keď o to krajina nestojí. Usúdi, že sa tak stalo preto, že medzi ťuťmákmi zo súčasnosti osud nedokázal vybrať prijateľného vodcu, tak musel recyklovať jeho. Vyberie sa medzi ľudí a keďže v knihe je možné všetko, dostane sa okamžite k dobrosrdečnému majiteľovi novinového stánku, ktorý ho zaodeje a nakŕmi a má úplnou a dejovo pohodlnou náhodou kamošov v televíznej produkčnej firme. Tí Adolfa rovno obsadia do satirickej televíznej show, pretože si všetci myslia, že ide o talentovaného komika, ktorý svoje prevtelenie do Hitlera zvláda dokonale, aj keď to berie možno až príliš vážne a z úlohy nevypadáva ani na minútu.
Nový humorista vzbudí pozornosť, raketovo stúpa, čo v dobe sociálnych sietí a youtube nie je problém. Ak je človek dostatočne abnormálny, popularitu a hromadu likov ( rozumej háčik súhlasu) má v súčasnosti istú. Nemusí už rečniť v mníchovskej krčme, sú modernejšie javiská. Kniha je rozprávaná v prvej osobe, dej je servírovaný Hitlerovými očami, vnímame súčasnosť tak, ako ju vidí on svojím retro zrakom a tá blízkosť je nepríjemná, je prílišná, pretože s mnohými pozorovaniami a závermi sa k vlastnej nevôli dokážeme stotožniť.
Nie je to náš latentný fašizmus, bez obáv, rovnako by sme cítili, keby nám svoje názory na obliekanie, televíznych kuchárov, či na bulvárnu tlač hovoril storočný strýko Horst. Keby som práve spadla z oblakov, nepoznala pozemské dejiny a mala si vytvoriť obraz o Adolfovi Hitlerovi z knihy Timura Vermesa, nemalo by to s realitou skoro nič spoločné. Asi by som si myslela, že tento bláznivý starší pán s nutkavými myšlienkami o nadradenosti Germánov má síce neprístojne agresívne a netolerantné myšlienky, ale správa sa starosvetsky slušne, je zdvorilý k ženám a milý k deťom. Jeho reči, akokoľvek reakčné a brutálne, považujú spolupracovníci aj diváci len za satiru, inú možnosť si celkom logicky nepripúšťajú alebo si ju pripustiť nechcú, pretože kráľom je sledovanosť a tá je vysoká. Berú to tak, že AH neošúchanou formou nastavuje zrkadlo nešvárom spoločnosti.
Lenže nesmieme zabúdať, že skutočný Adolf Hitler bol netvor, čo spustil mlyn, ktorý zomlel cez päťdesiat miliónov ľudí a ja neviem, či sa s tým má a dá odľahčene žartovať. Iste, principiálne sa môže, satira je bez hraníc, ale nemusí ma to baviť a ani ma to veru nebaví. Banalizovanie a relativizovanie zla je nesprávne. Nie je pre Nemcov obvyklé žartovať o tejto časti svojich dejín, preto má dielo chuť zakázaného ovocia.
Aj Timur Vermes má svoju stopku, za ktorú nejde a to je téma Židia. Občas sa síce spomenú, nenávisť voči nim je súčasťou Hitlerovej DNA, ale ústami postavy šéfky produkčnej spoločnosti autor vyhlási, že „die Sache mit den Juden ist nicht witzig“ – teda na tému Židia sa žartovať nebude. A tým sa tomu vyhne aj kniha samotná. Beriem to ako alibizmus, ako snahu, aby knižný Hitler nevyznel tak škaredo, ako reálny.
Kniha je vystavaná na jedinej myšlienke, na otázke, ako by na prítomnosť Hitlera reagovala dnešná liberálna spoločnosť. Striedajú sa pozorovania dneška a Hitlerove úvahy vytrhnuté ideologicky zrejme z Mein Kampfu a to stále dookola. Zhruba po stodvadsiatej strane je tento vzorec už nudný a dej ťažkopádny. Skrátka, dobrý nápad ešte nerobí dobrú knihu. Okrem toho, Hitler je jediná poriadne prepracovaná postava, ostatní sú plochejší ako stranícky odznak NSDAP.
Pozitívom knihy je, že testuje našu imunitu. Je už dosť silná alebo by sme zasa mohli prepadnúť čaru dobrého taktika a zdatného rétora? Napriek rezervám, ktoré kniha Timura Vermesa má, je dobrou ukážkou nebezpečného scenára, ktorý je napísaný a len čaká, kým sa ho ujme ten správny protagonista. Prvé komické pokusy s vodcovským princípom na Slovensku ukazujú až desivú úspešnosť, tak čo by sa dalo čakať od niekoho skutočne schopného? Radšej nedomýšľať a neprivolávať alebo predsa domýšľať a miesto nečinnosti adekvátne reagovať. Aby nezačali vznikať nové strediská siete zotavovní Arbeit macht frei pre nepohodlných a iných.
Timur Vermes
Už je tady zas
Argo 2013 .