Dumka o Krvavom novembri

Autor: Beáta Grünmannová | 22.1.2014 o 19:41 | (upravené 20.5.2014 o 13:51) Karma článku: 6,74 | Prečítané:  1235x

Načo toto vôbec niekto píše? Samé samozrejmosti, zažili sme ich predsa všetci, nedodáva nič, čo by sme tisíckrát v spomienkach a rozhovoroch neomleli, vravela som si. Potom mi napadlo, ups, milá dáma, je začiatok 2014 a ten, kto nemal v roku 1989 aspoň pätnásť, nepamätá. Asi sme si s autorom generačne dosť blízki, pretože opis socialistickej každodennosti, trápnosti typu SZM, BSP, ZČSSP , prvomájovky, lampiónové sprievody , prijímačky na výšku, roztodivní stranícki profesori a trpení skutoční odborníci, to všetko je náš spoločný príbeh. To isté v pepitovom, ako vravela babka.

Samozrejme, absolvovali sme ten istý November, poskakovanie pod tribúnami, od radosti aj od zimy, štrnganie a potom absurdné scénky v univerzitnej aule, kde sa veľkí scvrkávali do bezpečnej ničoty a iní z nej povstávali a stávali sa tribúnmi. Študenti a zlomyseľní mladí vedeckí pracovníci sa kráľovsky bavili, prípadne sa cítili tak troška idealisticky, ale nikto sa nebál, zaujímavé, fakt sa nikto nebál. Glasnosť a perestrojka to istili.

Režim odhnil, prišli malé teatrálne tribunály, takzvané okrúhle stoly a univerzitnými jakobínmi, ktorí rozhodovali o vedení katedier, boli odborníci typu tlstej Tonky, našej krmičky vo zverinci. Kým sme sa spamätali, prišla éra fialových sák, podnikateľského baroka a diktatúru proletariátu nahradila diktatúra Bohušov, co si vás všechny koupí, spolu s demokraciou karpatského typu a rozpadom Československa na tie dve veci, čo sú teraz susedmi.

Povedala som niečo nové? Nič. To isté hovorí knižný príbeh mladého lekára Romana Šustera, t.č. dílera zubných kefiek. Z dôvodu neoriginálnosti preto došlo k ozvláštneniu fikciou. Tá spočíva v tom, že Romanovi bolo pridelené akési priesvitné dvojča Viktor, menej úspešný, troška stratený, ale asi lepší človek, čo v paralelnom svete zažije iný November. Nie je to Zamatový N., ale Krvavý N.

Pri popise alternatívneho vývoja histórie sa autor skutočne utrhne z reťaze, pretože za krutosti napáchané ozbrojenými zložkami, milicionárskymi dedkami a robotníckou triedou by sa nehanbilo ani Džingischánovo plemä. Keď Banskú Bystricu bombardujú migy zo Sliača, baníci vyhádžu študentských vodcov z okien internátu a hromadne znásilnia študentky, je posledná možnosť brať text vážne preč. Internácie, mučenie a výsluchy, strieľanie na štadióne do tyla, to je jasný prípad predávkovania filmami o domoch duchov v Chile.Na záver besnenia prichádza pokojné rozdelenie Československa a následné zlúčenie Slovenska s Ukrajinou a Bieloruskom do Zvrchovanej federácie. Parlament sa terazky volá Veľká kopa, čo je vcelku výstižné. Až do konca knihy sa prepletáme porovnávaním skutočnej nehrdinskej reality a pochmúrnej gulagoidnej fikcie.

Áno, aj najmenej bystrý čitateľ pochopí, že to, čo máme, je stokrát lepšie, ako to, čo sa našťastie nestalo. Roman Šuster nevyvoláva záchvaty sympatií, možno preto, že je to typický obyvateľ tejto krajinky, takže si skoro každý čitateľ na ňom nájde niektorú zo svojich zlých vlastností. Ľahostajnosť a konformizmus neskôr vystrieda dezilúzia, keď sa ukáže, že vlastné schopnosti sú limitované.

Zhnusenie zo samého seba je zvláštna motivácia pre revolucionára, ale stáva sa. „Byť martýrom bola jediná šanca ako pocítiť, že ešte žijem. Mohol sa zo mňa stať ideálny revolucionár, keby som nebol taká sviňa...“ To vraví hlavná postava, dosť pateticky, sama o sebe. Roman však nepredpokladal, že sa režim zloží ako podplatený boxer po prvom ťuknutí do nosa. Čakal boj, krv, čakal svoj hrdinský skon, aspoň ten by dal jeho existencii naplnenie. Nevyšlo. Revolúcia ako núdzový východ zo života nenaplnila očakávania.

Postojme však, kým knihu zaklapneme. Keby sa bol stal ten paralelný príbeh, November by krvavo potlačili, akí by sme dnes boli? Približne takí, akí sme boli pred rokom 89, obávam sa. Nepamätám si nikoho z tých, čo sa posmievali odchádzajúcim profesorom v novembrovej aule, kto by bol býval demonštratívne spálil index a odmietol ísť na niektorú z hlúpych skúšok z marxizmu-leninizmu. Jednoducho sa urobila a zabudlo sa na ňu, nutná otrava. Základný inštinkt velil prežiť a my sme mali od narodenia pocit, že žijeme v nemennej definitíve, bez možnosti úniku. Iste, je rozdiel medzi snahou prežiť vo vnútornej emigrácii a snahou vydriapať sa na vrchol potravinovej pyramídy straníckej moci.

Žili sme v informačnej hmle, čím ďalej na periférii krajiny, tým väčšej. Ak sa aj medzi nami narodil tiger, vyrastal medzi ovcami, preto si nutne myslel, že je jednou z nich, nemal zrkadlo. Realizáciou zamatovej možnosti ale odpadli staré výhovorky. Už poznáme, ako chutí sloboda slova a pohybu. Každý z nás vie, koľko je ochotný zaplatiť za to, aby o ňu neprišiel – pár centov alebo všetko. Viliam Klimáček napísal ľahko čitateľnú knihu, v ktorej nastoľuje ťažké otázky. Neprináša nový pohľad, nové uhly, len rekapituluje stokrát zosumarizované .Je to vcelku príjemný, ale nie mimoriadny literárny zážitok, jeho alternatívna realita nie je príliš prepracovaná. Urobil len jednoduchý náčrt zla, poskytol však čitateľovi pár hodín sebaspytovania, spomínania a tým mladším snáď nenásilnú možnosť nazrieť do dejinného roka, ktorého záchvevy cítime doteraz. Chvíľa sebareflexie ešte nikomu neuškodila, čítanie detto, tak prečo to vlastne neprelistovať? Pokojne áno. Viliam Klimáček Vodka&chróm Marenčin PT 2013

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?