Sentimentálny rodinný príbeh z čias Bieleho teroru

Autor: Beáta Grünmannová | 4.3.2014 o 8:10 | (upravené 18.5.2014 o 14:22) Karma článku: 16,05 | Prečítané:  3630x

Bude to už čoskoro sto rokov. Ako veľakrát predtým, ako veľakrát potom, za činy človeka židovského pôvodu pykali všetci príslušníci etnika, ktorí sa dostali do rúk samozvaných sudcov. Béla Kun, ktorý nebol halachický Žid, s matkou protestantského pôvodu, vychovávaný v kalvínskych a reformovaných vzdelávacích inštitútoch, priviedol do nešťastia tisíce ľudí, ktorí s jeho komunistickým blúznením a červeným terorom nemali nič spoločné, len etnický pôvod. Mária L., dvadsaťročná hrdinka tohto príbehu však musela mať strach o svoj život, len preto, že bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste a mala „nesprávnych“ rodičov. Polovojenské oddiely kontrarevolucionárov sa schuti vŕšili na všetkých Židoch, ktorí sa im dostali do rúk. Príbeh, ktorý neskôr rozprávala, je však o láske.

Bol rok 1920. Už týždeň boli Mária a jej muž na ceste. Unavení, špinaví, vyhladovaní, takmer bez peňazí, zúfalí blúdili po stanici v Nagyvárade. V Maďarsku zúril biely teror. Neistota, na ulici obesenci zdobili stromy, vo vzduchu boli pogromy. Máriin manžel, či chcel alebo nie, musel ujsť, lebo bol červenoarmejec a ak by to bolo vysvitlo, čakala by ho určite smrť.

V Nagyvárade dúfali, že sú hranicou oddelení od zúriacich bielych, že ich už viac neuvidia. S nádejou čakali vlak. Ešte deň a nebude viac hladovať, hovorila si v duchu Mária, môže sa umyť, ľahnúť do postele u svojich rodičov. A vtedy niekto vykríkol: “Kto čaká na vlak do Temešváru, nech odíde, lebo vlak pôjde až zajtra!“ Ľudia sa začali strkať, nadávať a vyčerpaná mladá žena omdlela. Keď sa prebrala, ležala na lavici a nad ňou sa skláňal starší muž, šúchal jej ruky a hovoril: “Nič sa nedeje, všetko bude v poriadku, zostanem pri vás...“ Dal jej napiť, podelil sa o skromné jedlo. Vypytoval sa na osud mladej dvojice, tiež sa ocitol uprostred chaosu na stanici, ale jeho vlak mal odísť skôr, tak im nanútil zostatok svojich peňazí, že on ich už nebude potrebovať.

Mária sa opýtala, prečo sa vlastne o ňu tak stará. Povedal, že ju zbadal z diaľky, urobila rukou gesto, dotkla sa čela spôsobom, ktorý mu pripomenul niekoho blízkeho z mladosti. Býval voľakedy chudobným domácim učiteľom, čo s veľkou námahou šetril peniaze na štúdiá. Veľa si vytrpel, zároveň to však bol najšťastnejší rok jeho života, pretože spoznal krásne a dobré dievča. Zaľúbil sa a nabral odvahu požiadať jej matku o ruku dcéry. Stalo sa však ako sa obával, odmietli ho. Nemal nič. Nevedel by dievčaťu zaistiť budúcnosť a dostatok. Po čase sa mu podarilo odísť na štúdiá. Dievčina sa dozvedelo kedy odchádza, pri rozlúčke stála vzadu za ostatnými akoby náhodou, ani ruku mu nepodala, len ticho plakala. Keď sa jeho koč pohol, zdvihla ruku k čelu, akoby chcela zamávať a vtedy spadla. Mal pocit, že by mal zastaviť koč, vybehnúť von a zostať s ňou, ale bol zbabelý, netrúfol si a koč išiel ďalej. A to bolo všetko.

Teraz, keď videl zamdlieť Máriu, jej zúfalé oči a gesto, ktorým sa dotkla čela, si povedal, že aspoň túto ženu nenechá padnúť na zem. Začudovane podotkol, že keď sa na ňu pozerá, akoby videl svoju dávnu lásku. Rozhovoril sa o tom, že sa vydala, že je ešte stále pekná žena, aj keď porodila trinásť detí. On sa však neoženil, stal sa nakoniec riaditeľom školy a jej deti, chlapci, sa postupne stali jeho žiakmi. Takto to priniesol život.

Mária ho počúvala so stále väčším údivom. Opýtala sa starého pána, či sa dievča nevolalo Rózka. Prekvapene prikývol a chcel vedieť, odkiaľ to vie. Mária mu povedala, že je to sestra jej otca. Preto tá podoba. Mužovi v rozpakoch prišiel na pomoc príchod vlaku. Pobozkal Máriu a so slzami v očiach doň nastúpil a zmizol.

Ona na tú príhodu nikdy nezabudla, napísala ju a poslala príbuzným. Či to bolo tak alebo trocha inak, či Rózka zamdlela z lásky alebo to bola len domýšľavosť mladého chlapca, to ja neviem. Poznala som však Rózkinu dcéru, poznám vnučku aj pravnučku. Hľadiac na starú fotografiu, kde sa jemne usmieva, oblečená v elegantných bielych šatách, musím povedať, že je až neuveriteľné, ako sa pekné črty jej tváre, akoby nezriedené generáciami, preniesli až do dnešných čias.Mám ten sladký a trpký príbeh rada. Dáva nádej, že aj v čase najväčších hrôz ľudia neprestanú mať radi. Musia, ak chcú vydržať to, čo ich čaká.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?