reklama

Guido Deutsch, nepriateľ Slovenského štátu

Keď zomrel môj svokor Menhard, nastala tá najťažšia fáza rozlúčky, likvidácia a triedenie osobných vecí. Knihy a obrazy sa sťahovali.Tak ku nám prišiel Guido. Na portréte. Obzerala som si postavičku na olejomaľbe. Videla som malého náramne sebavedomého chlapca, bacuľatého ryška v tiroláckych gatiach na traky a pruhovaných podkolienkach. Pýtala som sa, kto to vlastne je, či niekto z rodiny. Povedali, že Guido Deutsch, syn jednej zo sesterníc, Pirošky. Zomrel počas vojny.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (62)

Aj ďalšie večery som trávila triedením archívu. V jednej z krabíc som našla malý zošitok v pevnej väzbe a na vnútornej strane svokrovu poznámku: „ Denník Gideona Deutscha, asi rok 1934, mal 11 rokov.“ Vo vnútri bolo zhruba 40 strán nemeckého škrabopisu, vravela som si, že to nikdy nerozlúštim. Ale tvrdohlavosť mi nie je cudzia a tak po dosť dlhom trápení som predsa len urobila prepis.

Je to dojemná, milá a občas smiešna vec. Tu je niekoľko ukážok: "Povrchný denník na rok 1934/35, je smutné že zatiaľ nemám žiadne motto. Mal som veľmi ľahký Yom Kippur, vydržal som sa postiť do pol tretej popoludní. Berger celý deň, Ruler do dvanástej, ale to tvrdí on. O desiatej zjedol jeden celkom ale vraj celkom maličký chlebík s maslom. Takže je jasné, že sa vlastne postil len do desiatej! Nech sa nečuduje, že sme ho vysmiali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Posledné týždne sa nič podstatné neudialo. Chcel by som preto popísať môj najintímnejší okruh ľudí. Predovšetkým môjho súkromného profesora hebrejčiny, ktorému moji rodičia platia osem korún za hodinu. Je veľmi inteligentný, pravý nemecký Žid. Ako celkom mladý sa odtiaľto, z ČSR vysťahoval do Nemecka, ale teraz, keď prišiel Hitler, sa sem vrátil, pretože ešte má československé občianstvo. Žiaľ, ešte tento mesiac cestuje preč a ja sa budem musieť po hebrejsky učiť sám." Je témou mojich večných úvah, ako to, že niekto rozoznal výstražné signály už v roku 1934 a odchádzal kadeľahšie, kým iný veril v zázrak aj vo chvíli, keď sa za ním zaklapli dvere dobytčieho vagóna. Možno mladý učiteľ, ktorý bol v Nemecku bližšie k zdroju zla, dostal silnejší impulz, ktovie. Guido a jeho rodičia, žiaľ, nie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Ďalej by som rád hovoril o Milchovcoch. Nie sú príliš inteligentní. Eugen Milch je veľkoobchodník s drevom. S touto rodinou neprichádzam príliš rád do styku, pretože sa od nich nemôžem ničomu naučiť. To najmladšie stvorenie, ich dcéra Eva je morálne úplne upadnutá. Hoci matka je celkom poriadna. Staršie dievča Trúda sa podobá svojmu otcovi, nevie preto, žiaľ, objektívne rozmýšľať a je tak ako on veľmi škaredá. Ako posledné by som chcel zdôrazniť, že keby tá najmladšia vyrástla v celkom, ale úplne celkom inom prostredí, mohlo z nej byť pomerne sympatické dievča." Malý nafúkanec. Pritom myslím, že morálne upadnutá Eva Milchová sa mu páčila, teda pardon, za istých podmienok snáď bola hodna jeho sympatií.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z poznámok som vyčítala, že mal s kamarátmi vytvorený Bund, akýsi zväzok sprisahancov s pevnými pravidlami a krycími menami. Veľa sa učil, stále riešil svoj školský prospech. V tom ešte pomerne útlom veku vyrastal štvorjazyčne. Doma hovorili po maďarsky, ale vedel výborne po nemecky, v škole mal aj slovenčinu a privátne sa učil po hebrejsky. V denníčku si sumarizoval svoje dáta. Vidieť, že si chcel písať, ale v jedenástich rokoch ešte neprežíval príliš dramatické príhody, tak nám zanechal podrobný popis svojej rodiny. Len vďaka nemu vieme, ako vyzerali, čím sa zaoberali: "Moje údaje: Deutsch Gideon, narodený 9. septembra 1923 v Cernauti, hlavnom meste Bukoviny, v Rumunsku. Mám červenoplavé vlasy, hnedé oči, malú hrču, ktorú som si zaobstaral vo Viedni, keď som narazil hlavou o veľkú železnú tyč, Mám 142 centimetrov, 37 kíl. Teraz mám 11 rokov a jeden mesiac. Som normálny. V zátvorke – fyzicky. Rodičia: Môj otec sa volá Isaak Deutsch, je chemický inžinier. Študoval na vysokej škole v Mníchove, nostrifikoval na technickej škole v Budapešti. Má čierne vlasy, meria 184 centimetrov, má hnedé oči. Stále nosí okuliare, váži 92 kíl, potom, čo pred časom začal s diétou. Moja mama sa volá Piroška Deutsch, rodená Vogel. Je profesorkou hudby so špecializáciou klavír. Študovala na Akadémii v Budapešti. Má tmavohnedé vlasy, je 172 centimetrov vysoká a váži 66-67 kíl. Okuliare nosí len pri čítaní. Náboženské vyznanie matky, otca a syna – izraelitské."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Záverečná časť denníka je venovaná opisu udalosti, ktorá mu pripadala zrejme nesmierne vzrušujúca. Zúčastnil sa s kamarátmi na oslave bar micva, vstupu chlapca medzi dospelých a rozhodli sa vylepšiť náladu spoločnosti tým, že medzi hodujúcich do jedálne hodia takzvané Stinkbomben, smradľavé bombičky. Po dlhých prípravách svoj úmysel realizovali a beštiálny zápach vyhnal dospelých od jedla, načo následne vyhnali dospelí z domu malých delikventov.

Toto zapĺňalo jeho myseľ v čase, keď zápisky končia. Pomaly končia aj bezstarostné dni jeho detstva, pretože mrak prichádzajúci od Nemecka už nie je naďalej prehliadnuteľný. Posledné úryvky končia v roku 1937, potom zrejme skúšal šifrované písanie, veď už mal svoje pubertálne tajomstvá, tam som to lúštenie vzdala.

A čo bolo ďalej? Už len záznam z Yad Vashem, že bol transportovaný a zmizol. Je tam pekná fotka, kde je sympatický usmievavý mládenec s úžasne hustými ryšavými vlasmi. Zavraždili ho osemnásťročného. Dnes by mal deväťdesiat, možno by ešte žil, pretože v židovskej spoločnosti sa skon pred deväťdesiatkou považuje za predčasný. Aký by bol, boli by sme priatelia, mal by deti? Bol poľom veľkých možností, taký mladý už toho toľko vedel. Odsekli ho len tak, z rasového pseudodôvodu, bol dieťa- nepriateľ.

Často sa na neho dívam, vravím mu, ja Ťa poznám, aj keď sme sa nestretli, viem, na čo si myslieval, viem, ako si vyzeral. Keď niečo riešim, čítam v nejakej knihe, hovorím si občas, čo by na to povedal Guido, stále múdry ako rádio. Mám z toho utešujúci pocit, že mu aspoň čiastočne vdychujem naspäť jeho ukradnutý život, síce len „akoby“, ale veď sa vraví, že človek žije dovtedy, kým si ho niekto pamätá, kým je aspoň malá stopa. Dnes a tu Guido Deutsch žije. Po menách jeho vrahov už neštekne ani pes.

Beáta Grünmannová

Beáta Grünmannová

Bloger 
  • Počet článkov:  120
  •  | 
  • Páči sa:  5x

Beata Beregrad Grünmannová Babička Lívia sa vracia na miesto činu. Zoznam autorových rubrík:  FilmyHovory s Jozefom GObčasný týždenníkAmnestieBoxovacie vrecevylovené zo sociálnej sieteKnihyRetro knihyKulinárske nebo pekloZa dveramiMiniatúryKošické kultúrne okienkoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu