Moratórium na hnev

Autor: Beáta Grünmannová | 28.3.2014 o 8:27 | (upravené 18.5.2014 o 12:20) Karma článku: 14,81 | Prečítané:  4247x

Nie som na zmierovacej misii. Len pozorujem, počúvam a čítam to, čo ľudia nazývajú diskusiami. Zúrivosť, ktorú tak často vnímam, je najhmatateľnejšia na sociálnych sieťach. Výhodou je anonymita na veľkých serveroch a teda žiadna osobná zodpovednosť za výroky. Inde je výhodou to, že nikto nemá takú dlhú ruku, aby vrazil oponentovi, ktorý ho práve nazval synom matky z rodu našich štvornohých priateľov, sediac za počítačom na druhom konci mesta alebo republičky. Čo ešte pozorujem? Ľudia nedokážu počúvať a čítať bez toho, aby brali veci osobne, inak ako útok alebo naopak, ako vyjadrenie podpory. Nevedia, čo je to dialóg. Stoja na virtuálnej agore a vedú svoje monológy, zapchávajúc si pritom uši alebo stoja pekne na hromádke a spievajú rovnakú pieseň, väčšinou sprevádzaní charizmatickým dirigentom, ktorý udáva takt alebo ukazuje, ktorým smerom treba hádzať kamene.

Zamyslíme sa vôbec nad tým, čo hovorí a prečo to hovorí človek, ktorý nás práve akútne dostal svojimi riadkami na pokraj mozgovej príhody? Človek človeku totiž nepreukazuje elementárnu úctu, ktorá by sa mohla prejaviť napríklad takto: „ Nerozumiem tomu, čo si povedal. Nechápem, prečo máš tento názor, poďme si to objasniť.“ To si však vyžaduje o niečo väčšiu námahu, ako ho rovno označiť za príslušný pohlavný orgán.

Mali by sme sa aspoň pokúsiť počúvať ostatných bez predsudkov, bez predpokladov, dať im ten benefit. Pokúsiť sa o prepojenie medzi našimi myšlienkovými svetmi, neočakávať, hlavne stále neočakávať. Pretože my už ideme čítať články autorov s očakávaním, ktoré je stelesnené v jeho mene. Kamarát ten a ten, známy vysokou úrovňou svojho písania, kamarát ten a tamten, známy svojím ostrovtipom, komentátor henten, ktorý často nudí, filozof onen, ktorý otvára nožík vo vrecku, všetci pekne zaškatuľkovaní vopred. Skúsme ich čítať ako po prvý raz, čítať slová, ktoré píšu, snažiť sa pochopiť, čo chceli povedať. Nemali by sme len očakávať, že naplnia naše predstavy o sebe, že sú našimi montekovcami alebo kapuletovcami a medzitým nie je nič, len hrubý múr.

„Mali by sme“ je škaredo znejúce poučovanie, ale aj tak. Mali by sme vystúpiť zo svojho dvorčeka, oblepeného plagátmi s nápisom Ja, Ja, Ja. Mali by sme, samozrejme, že nemusíme, urobiť iným tú láskavosť, že ich vypočujeme v neutrálnom naladení mysle. Snáď to prekvapujúco bude niečo, čo sa dá vychutnať, čo obohatí. A ak sa náhodou prichytíme, že s obvyklým názorovým oponentom v niečom súhlasíme, netreba prepadať panike, neprišli sme v tejto chvíli o charakter. Možno sme v sebe len objavili empatiu a nadhľad. Možno sme troška zmúdreli. Možno sme sa osobnostne posunuli trocha ďalej. Možno sme sa zbavili zbytočného hnevu, otvorili cestu dialógu, aj keď ten predpokladá podobnú otvorenosť aj na druhej strane, na tango treba dvoch.

Jeden to musí začať, tak prečo nebyť ten múdrejší, čo ustúpi a vypočuje? Napokon, ak z druhej strany príde úplná blbosť alebo stanovisko v totálnom rozpore s našimi životnými zásadami, je stále dosť času a priestoru na pritvrdenie diskusie alebo na ignorovanie oponenta, ktorý jej ani nie je hoden. Len tomu treba najprv dať šancu. Moratórium na hnev.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?