Chcem cestovať naľahko

Autor: Beáta Grünmannová | 4.5.2014 o 11:25 | (upravené 18.5.2014 o 8:44) Karma článku: 15,54 | Prečítané:  6763x

Krídla máme spútané vecami. Brzdia, dusia, je z nich úzko. Vyžadujú starostlivosť, opateru, zodpovedný prístup, zveľaďovanie , čas a priestor. To všetko si nárokujú, pretože sú naše. Vraj ich vlastníme, zaplatili sme, zdedili. Ak to nie je presne naopak. Vo svete a živote sa deje všeličo a tak hlavou občas prebleskne otázka, čo by som vzala so sebou, pokiaľ by som musela odchádzať narýchlo a naľahko? Keď mozgovňou dovíri panika a metrový zoznam, ukáže sa, že to, čo je nevyhnutné pre nový štart niekde inde, sa zmestí do jedného, maximálne dvoch kufrov. Doklady, diplomy, peniaze a nejaké cennosti, niekoľko fotografií, niečo na prezlečenie, pevné topánky, počítač a telefón. Lieky. Okuliare. A za chrbtom by zostala zbierka niečoho, čo stálo priveľa a zrazu sa zmenilo na bezcenný balast, ktorý niekto prehrabe, niekto si rozdelí. Nie po prvý raz.

Cvične som si niečo také vyskúšala minulý rok, keď som sa vybrala na mesiac na hory a povedala si, že beriem jeden stredný kufor a nič viac. Minimalistický guru Leo Babauta vie odcestovať do sveta na dobu neurčitú s miniplecniakom, kde má pár kúskov rýchlo schnúceho oblečenia, sandále, zubnú kefku a mobil. Aj tam sa raz možno dostanem. Ale každopádne som bola schopná napchať svoje skutočné životné potreby do jedného batoha, čím na mňa dosť zdrvujúco dopadlo poznanie, že potrebujem omnoho menej, ako si myslím a že ak si každý tretí deň ( keď vyschne), oblečiem to isté, nespadne ani košická turňa, ani sa nezlomí Lomnický štít.

Po návrate začalo intenzívne obdobie triedenia a rozdávania. Nie je to jednoduché, ale má to určité pravidlá, často zverejňované na rôznych portáloch a spísané v knihách. Sme škrečkovia a hromadíme, zapĺňame svoju noru až po okraj. Dva razy do roka zvykne príslušníka nášho druhu schytiť panika a nazve ju jarným a vianočným upratovaním. Ak je tá nora väčšia a naša vlastná už dlhú dobu, stáva sa nechtiac denníkom našich životov a rodinnej histórie.

Zdedené pietne portréty. U mňa sú to dva obrazy po prababičke, čo zahynula v koncentračnom tábore a všetko ostatné sa rozkradlo do posledného kusa. Je to starý porcelán od svokry a od mamy. Zaberá hromadu miesta a ešte len raz bude a ja sa ho budem snažiť uchovať celý, ale po mne ho už nemá kto dediť. Preto som sa rozhodla, používať ho na úplne každý deň. Prečo nepiť čaj z pozlátených šálok a vodu z krištáľových pohárov? Existuje väčší sviatok ako to, že sa nám podarilo získať od osudu ďalší deň? Ak sa rozbije, aspoň sa to stalo pri službe mne, nie niekomu, kto ho nekúpil, neopatroval, len si ho privlastnil.

Pozostatky našich záľub sa tiež nesmierne rady vysmievajú z kútov a akoby bolo počuť slovo slaboch, ktoré si šepkajú. Kráľom tohto spolku je bag s golfovými palicami. Zúfalý nedostatok talentu a čoraz mizernejšie oči, často iritujúca spoločnosť, ktorá si u nás tento šport privlastnila, spôsobili, že je to len lapač prachu. Čakám, kým nejakú priateľku chytí chuť hrať a palice, týčka aj s rukavičkou na ľavú ruku sú jej. A ja sa budem prechádzať len tak, bez záťaže, bez súťaže, bez predpísaného golierika.

Skladujem knihy o šperkárstve, tonu kníh o tradičnej čínskej medicíne, ktorá ma prestala zaujímať v tej sekunde, keď som zistila, že život mi dokáže zachrániť len moderná a prístrojovo dobre vybavená nemocnica a z magnetickej rezonancie sa lekár dozvie omnoho viac, ako z vyplazeného jazyka. Ďalej sú to knihy o dvadsiatich druhoch jógy a tridsiatich protirečiacich si druhoch správnej výživy. Čím sa splavne dostávame k ayurvéde, dalajlámovi, Toltékom, Tollemu, new age, k všetkému, čo malo v ťažkých životných obdobiach pomôcť, hoci možno by viac boli pomohli dva panáky s priateľom, čo nedáva odpovede, len naozaj počúva.

Knihy, to je kapitola sama osebe. Čítam veľa, kupujem veľa, píšem o tom. Žiaľ, deväťdesiat percent kníh si zaslúži jedno prečítanie, bez potreby vracať sa k nim. Tie ostatné sú skvosty hodné prepravy. Našťastie vznikajú antikvariáty, knižné búdky a je sieť priateľov, čo ich prijmú do daru.

Zvláštna ženská kapitola sú šaty. Hlavne, pokiaľ sa v priebehu 10 rokov podarí pribrať dvadsať kíl a potom ich zasa odobrať, hromadia sa kusy rôznej šírky, s otázkou, čo keby predsa? Teraz, keď som sa pevne rozhodla, že váhu nepustím, radšej skapem v kŕčoch hladu (ale nemávam ich), rozdávam šaty a rozdávam a rozdávam a snažím sa nepočítať, koľko to za tie roky stálo a koľko za to mohlo byť povedzme kúskov moderného umenia od mladých autorov alebo ciest na zaujímavé miesta. To chudnutie vedie aj k tomu, že sa megazbierka kuchárskych kníh, áno, ku stovke som sa dopracovala, scvrkla na cca 10, čo ešte použijem – možno – raz, zbierka časopisov Apetit je už u susedy o poschodie nižšie a hromada náčinia v kuchyni? Ponorný mixer, hriankovač, rýchlovarná kanvica a pomalý hrniec sú jediné, ktoré vlastne potrebujem ako extra pomôcku.

Čo ešte? Pietne krabice. Pohľadnice, fotky príbuzných, ktorým už ani neviem meno, drobnosti darované z lásky, príšerné, ale spojené so spomienkou, nálepky na chladničku, čo má odteraz drevenú lištu a tak nedržia, šatky, šály, plyšák, čo prežil pubertu, tarotové karty, panák s akupunktúrnymi bodmi, hodiny v tvare anjela a nepoužité preukazy a vernostné karty zaniknutých obchodov. Čas rozlúčiť sa.

Výborná pomoc a impulz je sťahovanie sa z väčšieho do menšieho, kde nie sú vybudované skladovacie jaskyne vo forme šatníkov, do ktorých sa dá vojsť. Kubické metre nepustia a keď sa musí, tak sa už príliš nerieši citová hodnota. Z bytu, čo by komunisti rozdelili za nadrozmernosť pre tri rodiny zrazu do niečoho štandardnej veľkosti, idem s veľkou radosťou, s pocitom nového začiatku a odhodlaním selektovať ako voľakedy na neslávnej rampe, nech je mi to prirovnanie odpustené, ale má naznačiť neobvyklú neľútostnosť.

Chcem mať čím menej, zaoberať sa čím menej vecami, o to viac ideami, nerušenou duševnou prácou a nechcem byť pripútaná k pozemskému majetku. Obdobie budovania hniezda definitívne skončilo, teraz prichádza pomaly klopkajúc na dvere ďalšia dekáda, keď je šanca uchopiť život nanovo a vymodelovať si ho podľa potrieb tejto letokruhovej fázy. Jednou z hlavných potrieb je sloboda, materiálna a fyzická. A guľa na nohe vo forme vecí a objektov skutočnej či pofidérnej hodnoty, zhmotnenej minulosti je už odrezaná, čert to všetko ber. Stačí malý batoh s potrebami dneška a pár fotografií tvárí, čo znamenali veľa. Zostatok spomienok uskladní písané slovo a virtuálny svet. Dúfam, že nás bude stále viac, stretneme sa ľahkí a pripravení čeliť životu s voľnými rukami na samých dobrých miestach. Mole a roztoče budú držať kar.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?