Židovka z Toleda

Autor: Beáta Grünmannová | 18.5.2014 o 11:53 | (upravené 18.5.2014 o 20:08) Karma článku: 10,63 | Prečítané:  3660x

V 13. storočí prebiehalo v Európe a teda aj v Hispánii veľa dejinných pohybov, ktoré tak, ako vietor ženie listy, hnali židovské obyvateľstvo z krajiny do krajiny. V tom čase už stáročia žijúc v diaspore, odtrhnutí od Jeruzalema, prežívali židia z milosti lokálnych vládcov kratšie či dlhšie obdobia pokoja. Ak sa posunuli misky moci, ak moslimského pána striedal kresťanský, či naopak, ak sa chystala krížová výprava, či lokálna vojna, prichádzala neodvratná katastrofa. Hoci v časoch mieru boli vyhľadávanými správcami, pomocníkmi a hospodármi, v čase nepokojov boli prvými obeťami.

Lion Feuchtwanger, gigant nemeckej literatúry, majstrovsky spracoval príbeh židovského finančníka a mimoriadne schopného organizátora a politika Yehudu Ibn Ezru, ktorý pracoval a zomrel v službách kráľa Alfonsa VIII. Kastílskeho. Skutočnosť, legenda a spisovateľská fantázia vytvorili v roku 1955 príbeh reálnejší ako skutočnosť. Vznikli životom dýchajúce prototypy dvoch úplných protikladov, žida, ktorého hlavným cieľom bolo za každú cenu zachovať mier pre záchranu svojej komunity a rytierskeho kráľa, pre ktorého bol zmyslom života hrdinský boj, vojna.

Yehuda Ibn Ezra bol človek nebezpečný sám sebe, pretože nevedel snívať v malom. Prijal ponuku kastílskeho kráľa, aby sa stal jeho escrivanom, prvým ministrom. Rozhodol sa presídliť do Toleda zo Sevilly, kde prežil celý život. Z Kastílie jeho rodina musela pred dávnymi dobami ujsť a on sa rozhodol symbolicky vrátiť do rodného domu, ktorý mal už nových uzurpátorov, pyšných a násilníckych barónov. Chcel opätovne zmeniť ich Castillo de Castro na Castillo Ibn Ezra. Mal na to nepochybne morálny nárok, ale musel predpokladať, že sa páni de Castro nezmieria s tým, že to, čo už raz ukradli, si bude trúfalo nárokovať pôvodný vlastník, drzý Žid, ktorý mal len jediné právo, skloniť hlavu a zabudnúť. Pud sebazáchovy u Yehudu nefungoval.

Dlhé stáročia realita výsmešne upozorňuje na to, že sa židom neoplatí príliš vystrkovať hlavu, pretože ju niekto určite zrovná do výšky okolia, nad ktoré trčí. A predsa sa vždy nájde jedinec, ktorý nevydrží a vystaví svoje schopnosti na obdiv.

Otázkou je, prečo by žid nemohol, nemal právo patriť k úspešnejším? Má preto, že nie je kresťan, pracovať pod úrovňou svojich schopností, aby nepopudil voči sebe okolie? Zbytočne by tak činil. Ak nebude jeden dôvod, bude iný, hoci len ten, že dodržiava iné sviatky, drží inú diétu. Treba bez emócií akceptovať ako fakt výskyt latentného antisemitizmu, otvoreného antisemitizmu, zdedeného rozprávkového antisemitizmu, tú kvapku jedu, ktorá prúdi v krvi mnohých ľudí tak, ako očkovacia látka. Je v nich a neskôr im zabráni rozvinúť chorobu zvanú súcit so židmi.

Prečo vlastne Yehuda ťažkú úlohu ministra v Kastílii prijal? Mal na to racionálne dôvody, samozrejme. Zhoršujúca sa situácia v kalifáte v Seville k tomu prispela. Bol síce formálne moslimom, ale bolo o ňom známe, že je tajným Židom, hrozilo mu nebezpečenstvo. Mohol tvrdiť, že chce pomôcť povzniesť Kastíliu, byť nápomocný miestnej obci, pripraviť útočisko ďalším prenasledovaným, pravda však je, že bol nesmierne ambiciózny.

Kráľ Alfonso trpel tým, že musel ako dôsledok porážky uzavrieť osem rokov prímeria s moslimským vládcom Sevilly, nevedel si predstaviť, kde v sebe nájde dosť trpezlivosti na to, aby podmienky zmluvy dodržal a nepokúsil sa vyhnať moslimov z polostrova. Krajinu mal však v dezolátnom stave a potreboval múdrosť židov, obratnosť ich jazyka, ich obchodné styky, ich služby  a remeselnú zručnosť.  Židovských ministrov v tých časoch bežne využívalo veľa kresťanských panovníkov, aby im konsolidovali hospodársku situáciu v krajine, zabezpečovali financie. Či to bol Jozef Ibn Ezra v Aragónsku alebo Áron z Lincolnu v Anglicku.

Yehuda mal dcéru Rachel. Podľa nej má kniha názov, podľa skutočnej La Fermosy, Krásavice, ju Feuchtwanger dotvoril. Statočná, rozumná, prístupná všetkému novému, plná citu a fantázie, pravá dcéra rodu Ibn Ezra, patrila k svojmu otcovi, v nej sa videl. Omnoho viac, ako v chlapcovi Alazarovi, mladšom synovi. Obe deti vyrástli v moslimskej viere, ale bolo im známe, že pochádzajú zo slávneho a starého židovského rodu. Ráchel otec povedal, nech sa rozhodne až v dospelosti, či chce na seba vziať vznešený, ale nebezpečný záväzok  tajnej židovskej viery. Je zaujímavé, že s moslimskou vierou, ktorú prijal ako chlapec, v ktorej formálne vyrastali jeho deti, mal podstatne menší problém, ako s možnosťou konverzie na kresťanstvo. Spriaznenosť s islamom bola zrejme väčšia, trojjediný Boh a zobrazenia ľudských bytostí či svätcov boli príliš cudzie. V každom prípade, príchodom do Kastílie sa rodina opäť verejne a slávnostne priznala k judaizmu. To vyvolalo isté obavy u vedúcej postavy toledskej aljamy, židovskej kongregácie. Efraim z Toleda zostával rád nenápadný, mal inú filozofiu. Mal obavy, čo spôsobí tento nadaný, ale okázalý človek, až spupne vystúpi na vrchol svojej moci. Yehuda o sebe vravel, že Všemohúci mu dal srdce, ktoré nepozná strach.

Kráľ Alfonso bol stelesnením zastaralého a už prázdneho rytierskeho ideálu. Bol to križiak, bojachtivý muž, hospodárstvo krajiny ho nezaujímalo, bolo nudné, na financovanie dvora a vojakov mala slúžiť korisť. Prvá bola sláva na bojovom poli. Yehudova taktika – zmenšovať moc grandov, posunúť právomoci v prospech roľníkov a mešťanov, mu bola bytostne protivná, pokorujúca. Hoci kráľ rozumovo chápal nutnosť takto zvyšovať svoje príjmy, nerád spôsoboval ujmu rytierom, jediným spoločenským stavom, s ktorým sa dokázal identifikovať.

Príbeh sa stal nie nepodobným biblickej Knihe Ester vo chvíli, keď kráľ Alfonso spoznal Rachel a zamiloval sa do nej. Svojho ministra Yehudu ponížil tým, že mu priamo prikázal, aby mu dcéru dal k dispozícii a priviedol ju do jeho domu. Yehuda mal len dve možnosti, buď to akceptovať alebo utiecť aj s deťmi veľmi ďaleko mimo dosah kráľa. Cítil nesmierne rozhorčenie. Jeho priateľ, moslimský lekár Musa sa však na neho díval a myslel si nasledovné: „ V duši je rozhodnutý zostať. Musí vyvíjať činnosť, pudí ho to k činnosti, nie je mu dobre v nečinnosti. A aby mohol podľa svojej chuti jednať, k tomu potrebuje mať moc. A moc bude mať len vtedy, ak zostane.“

Yehuda mal dobrý dôvod zostať. Bolo treba pripravovať útočisko prenasledovaným. V čase, keď sa odohráva tento román sa chystala ďalšia krížová výprava, kráľ Richard Levie Srdce už sedlal koňa,  a prinášala so sebou, ako sprievodný jav genocídu židovského obyvateľstva v krajinách, odkiaľ sa chystali „bojovníci“ vyslobodiť boží hrob. Štajersko, Worms, Kolín, Trevír, Mohuč, vraždenie nemeckých židov, obvyklým začiatkom križiackej výpravy boli pogromy, akýsi nácvik vraždenia plánovaného vo Svätej zemi, mnoho tisíc mŕtvych. Yehuda chcel nahovoriť kráľa, aby do krajiny prijal prenasledovaných francúzskych Židov.

Pomohlo aj to, že Rachel sa do rytierskeho panovníka zamilovala, nebolo ju treba do ničoho nútiť. Vzťah predstavoval obrovský škandál. Arcibiskup kráľovi vysvetlil, že vyspať sa so ženskou od trénu je celkom obyčajný hriech, ťažší hriech je spať s moslimskou zajatkyňou, ešte ťažší je so šľachtičnou. Spať so židovkou je iste hriech najťažší..

Alfonso el sabio, crónica general, cca 1270, rozpráva príbeh tejto lásky. Podľa kroniky sa kráľ zavrel so židovkou na sedem rokov a o iné sa nestaral, žili len pre seba, neodlúčili sa od seba nikdy, takou sa k nej primkol láskou, že nepomyslel ani na seba ani na svoju ríšu. Miloval ju tak, že jej odpúšťal jej početné nadbytočné vedomosti, ako ironicky podotkol Feuchtwanger. A ústami jednej z postáv skonštatoval, že tak náramne veľký hriech sa hodí len pre náramne veľkého pána. Rachel ho ľúbila ako rytiera, vzrušovalo ju jeho nezmyselné hrdinstvo, zmes elegancie a brutality. Klasicky, protiklady sa priťahovali.

Obrovskou ranou pre Yehudu bolo, že jeho syn Alazar, fascinovaný životom na rytierskom dvore kráľa, sa rozhodol dať pokrstiť. To dalo kráľovi nádej, že keď prestúpil jej brat, možno by mohla prestúpiť aj Rachel. Tá však pevne zotrvávala v židovskej viere, čo viedlo medzi milencami k stále hlbšiemu konfliktu.

Šľachta, cirkev aj kráľovná manželka pozorovali tento vzťah s odporom a znepokojením. Poznajúc povahu panovníka, dospeli k záveru, že jediný spôsob, ako dostať Alfonsa od Rachel bolo ponúknuť mu vojnu. Tomu nedokázal odolať. Vojna je boží príkaz, vojnová sláva je najvyššia méta, ktorú môže muž dosiahnuť. Vo vojne sa ukáže, čo je dobré na mužovi, čo je dobré na národe. Tak zmýšľal kráľ.

Kým sa neukázala hrozba novej križiackej výpravy, Yehudovi sa nesmierne darilo. Skonsolidoval hospodársku situáciu, Kastília rozkvitla, obyvatelia prosperovali, prenasledovaní súverci našli útočisko. Nedalo sa ale čakať, že pôjde o trvalý jav. Oker Harim, muž, ktorý dokáže hory prenášať, tak si pripadal, ale po nociach sa ho zmocňovala úzkosť, ako dlho ešte potrvá jeho šťastie? Okázalá nová synagóga, jej pompézne zasvätenie, nedokázal prestať hnať veci na hranu. Dokonca požiadal kráľa, aby poctil novú modlitebňu svojou návštevou – v čase začiatku križiackej vojny.

Uvedomoval si dočasnosť, uvedomoval si, že veci sú v poriadku, len kým trvá mier a vedel, že vojna jednoducho prísť musí, že dôjde k rôznym zvratom a vinu na porážke budú prisudzovať jemu, Yehudovi. Príbeh rodu Ibn Ezra, príbeh lásky medzi kastílskym kráľom a židovským dievčaťom mohol dospieť k jedinému koncu.V jednej bitke s kalífom, chaotickej, nepripravenej a pyšnej, na planine Arroyos, kráľ zničil všetko, čo bolo vybudované, nedokázal odolať svojmu vnútornému pudeniu, konať činy fyzickej odvahy, ktoré mali pramálo spoločné s rozumom a zodpovednosťou k obyvateľom vlastnej krajiny. Hnev ľudu však nepadol na hlavu vinníka skutočného, ale zástupného obetného baránka.

Yehuda Ibn Ezra vykonal veľa dobrého a aj hodne zlého preto, že chcel byť niečím viac, ako ostatní. Bolo mu to dopriate, bol viac než ostatní. Ak by nebol židom, ale bol by kresťanom, nebolo by veci, ktorú by sa mu dalo vyčítať. Židia často usilujú o zachovanie mieru, pretože budú prví, čo budú uprostred bijúcich sa strán zahubení. Sú to často muži, ktorí proti zbraniam rytierov môžu postaviť len tichú odvahu svojho ducha. Kniha dokázala vierohodne vykresliť kontrast medzi človekom vojny a človekom mieru. Citujúc autora, človek mieru nie je dodnes tak zaujímavý, ako hrdina, ktorý sa vrhá hlava nehlava vpred. Rytier je ako toreador, tanečník, čo krúži okolo býka smrti. Navždy bude fascinovať mužov a vzbudzovať lásku žien. Tento ideál nezanikne nikdy, len nebude nosiť oceľové brnenie. Ničiť bude rovnako. Muž mieru je na tom horšie. Nie je oslavovaný v kronikách a baladách, na stránky kroník dopadá len jeho tieň, žije v dokumentoch a zákonoch, najjasnejšie v knihách učencov a filozofov.

Život múdrosti a dobra býva tichý.

 

Lion Feuchtwanger

Židovka z Toleda, 1955

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?