Nuž preto, že lebo. Gramaticky hrozné, ale pravdivé.Čím skôr akceptujeme, že ten tam niekde hore má naše alibistické modlitby na háku, že sme mu úplne ukradnutí, tým budeme menej zachrípnutí zo zúfalých výkrikov. Osud – Boh- Karma- Náhoda tisíce rokov dokazujú, že utrpenie nemá logiku. Život sa deje. Ten krupiér nám naloží a je na nás, ako s pridelenými kartami budeme hrať. Vtedy sa ukáže, z akého dreva sme vytesaní, z odolného alebo len takej drevotriesky.
Je niekoľko užitočných myšlienok, ktoré sú síce často platné ako záchranná vesta v lietadle, ale sú.
Niekedy sú udalosti, ktoré nás postihnú dôsledkom rozhodnutí, ktoré sme urobili, ale niekedy je to, čo sa udeje úplne mimo našu kontrolu. Ale nech je príčinou čokoľvek, netreba lekciu premárniť. Najväčšia chyba je po životnej skúške zatrpknúť a nepoučiť sa. Rovnako ako sa od bolesti môžeme stať zlými, môžeme sa stať aj lepšími, pokornejšími, schopnejšími akceptácie. Treba vyskúšať oboje, nedá sa porovnať.
Kto sa čo naučil v čase blahobytu či dostatku? Národy rástli len v skúškach. V blahobyte prichádzala degenerácia a zánik. Stará dobrá Rímska ríša, že? Alebo EU?
Človek je konštruovaný tak, že ho neteší dostávanie faciek. Jedinec poriadne preplieskaný po papuli má však paradoxne výhodu oproti tomu, koho život dlho šetril. Vie, že „ každá trampota má svou mez“, že žiaľ má svoj cyklický priebeh a otravná veta, že všetko zlé je na niečo dobré, platí.
Rozchod s partnerom? Bolestivé, smutné, ale na druhej strane, často odchod z bahna stagnácie, zrazu nekonečné pole možností stretnúť nových ľudí. Včerajší jediný na svete je zajtrajší zabudnutý minulý.
Choroba? Ak nie je terminálna, extrémne znižujúca kvalitu života je vynikajúcim varovným signálom, že niečo nerobíme dobre. Priveľa pracujeme, žijeme v permanentnom strese, z ktorého nevidíme únik, zacyklili sme sa a utekáme v uzavretom kruhu, kým nepadneme. A tak potom, ležiac na nose na zemi alebo na ARO, či na traumatológii máme zrazu fúru času rozmýšľať, či nezmeniť smer. Sama som tým prešla. Priveľká záťaž, zrýchľujúca sa špirála pocitu, že som si naložila viac ako zvládnem, ma zložili tak dôkladne, že som sa na chvíľu posadila do Cháronovej loďky. Ale nestihla som si zobrať drobné na prepravu a tak ma vrátil. Výsledok? Úplná zmena postojov, práce, sloboda ako priorita, minimalizmus nad hromadenie a z toho ďalšia dávka slobody , uvedomenie si toho, že nemáme k dispozícii nekonečný čas ani nekonečné zdravie a že treba žiť dnes, určite dnes. A tak nie som zdravá a zlostná, ale chorá a veselá. To sú tie paradoxy.