Ten, kto ľúbi, nie je zradca

Autor: Beáta Grünmannová | 4.6.2014 o 21:24 | Karma článku: 7,58 | Prečítané:  2533x

Byť dvanásťročným chlapcom Profkom v jeruzalemskom lete 1947 bolo ťaživé.  Znamenalo to mať rodičov, ktorým sa podarilo ujsť pred nacizmom z Poľska, ktoré bolo už len trpkou spomienkou na ponižovanie, na tiene príbuzných, ktorí neprežili, za ktorými každý z nich smútil po svojom. Znamenalo to žiť pod britskou správou, ktorá pomaly ale isto strácala dych, ale ešte dokázala zdôvodňovať  aspoň sama pred sebou svoje činy. Znamenalo to hrať sa s kamarátmi na odboj za bieleho dňa, kým ten skutočný prebiehal po nociach, počas zákazu vychádzania, v hodinách oddelených zavretými okenicami, dverami detskej izby a múrmi domov. Znamenalo to stretávať ľudí, čo prišli po vojne z Európy, chorí, navždy poznačení, s väčšou, či úplne minimálnou schopnosťou uniesť prežité. „Žilo tam veľa ľudí, ktorí hovorili do prázdna alebo sa prihovárali ľuďom, ktorí tam neboli.“ Znamenalo to zaujať jednoznačný postoj, aj keď sa srdce chcelo správať po svojom, okolnosti zaväzovali a možnosť výberu nebola. Bola len zrada – nezrada.

Britov bolo treba nenávidieť a ak nie, tak aspoň brať s maximálnou rezervou. Čo však, keď sa zrazu objaví veľký nemotorný chumáč cukrovej vaty, účtovník a pokladník navlečený do uniformy britského policajta? Ťažkopádny, astmatický, neškodný a detinský milovník starej hebrejčiny a biblických prorokov, seržant Dunlop? Čo keď sa objaví na druhej strane pomyselnej barikády niekto, kto chce výmenný obchod, ale nie s tajomstvami ale s vedomosťami? Chce meniť vedomosti z modernej hebrejčiny za základy anglického jazyka a platiť chce priateľstvom, limonádou a keksami?

 

 Je Profko, ktorý na toto pristúpil zradca? Profko sa necítil, nechcel cítiť ako zradca, použil preto osvedčeného pomocníka, racionalizáciu. Vo svojej bujnej fantázii si predstavoval seba samého ako tajného agenta, pantera v podzemí, ktorý má právo miznúť v hmle a podľa potreby meniť identitu, na zmätenie a oklamanie nepriateľa. Tak sa videl, tak si priateľské lekcie s britským policajtom zdôvodňoval. Bol špión na výprave. Priatelia to tak nepochopili,, videli miesto toho hada v tráve, ktorý od nepriateľa prijal sladké úplatky. Zradca. Jeho priatelia Čita Reznik a Ben Hur si to mysleli. Nie, Profko neprezradil seržantovi nič, ani len svoje pravé meno, previnil sa však niečím horším, previnil sa sympatiami.

 

Ako to vravela mama? Ten, kto ľúbi, nie je zradca. Smieme však ľúbiť obecným konsenzom určeného nepriateľa? Sú záujmy národa, pocity národa, ktorý hľadá svoje miesto na tejto planéte, pričom skutočne by bol najlepší iný glóbus, zaväzujúce aj v osobnom cítení?

Tieto nesmierne náročné otázky, ktoré u mnohého dospelého, za mnohých okolností produkujú dlhé hodiny sebaspytovania, sú tu podávané očami dieťaťa. Odpovede tým nie sú o nič ľahšie.

Na otázku, prečo tá nenávisť, chlapec nedostáva odpovede, len konštatovania. Bola chyba neprispôsobiť sa, v Poľsku inakosť v odievaní, rytme života, či v stravovaní vyvolávala odpor. V Nemecku zasa vyvolávala odpor absolútna ochota prispôsobiť sa, splynúť s väčšinovým obyvateľstvom, stať sa tými najnemeckejšími „kulturmenschmi“. Ako vravel otec, menili sa len dôvody, nenávisť zostávala. Otec z toho vyvodil záver, že slabosť už nie je prípustná, že slabosť je hriech, že treba jesť, mocnieť a rásť, mať široké plecia a budiť rešpekt, aby už nikoho nenapadlo chcieť hnať Židov ako ovce na porážku. Otcovia a matky z prežitého vyvodili záver, že musí vzniknúť hebrejský štát. V roku 1947 už nemohli myslieť inak. A rada pre budúcnosť, ak sa raz budú včerajší nepriatelia chcieť zmieriť a podať ruku? Prijať ju, s rezervou. Cti, ale podozrievaj, tak vravel otec.

 

Prečo sa nemôžu v kaviarni stretnúť všetci, porozumieť si a odpustiť? Otázka, ktorú si kládol zmätený Profko a jeho ústami pravdepodobne samotný Amos Oz. Kniha vznikala okolo roku 1995, v čase pokusov o uzmierenie s Palestíncami v Osle. Malý Profko je určite veľký Amos. A len on vie, či sa cítil alebo cíti ako zradca v krajine, kde osobné a národné splýva tak, ako málokde inde na svete. V tom čase už veľké vojny boli dobojované. Ale aj v terajšom čase je budúcnosť mierového procesu viac než nejasná. V kolotoči, ktorý sa krúti už veľa desaťročí je niekedy ťažko určiť, čo je a čo nie je zrada, či je možná dôvera. V tom kolotoči je však rýchlosť závratná a nedá sa preskakovať z koníka na koníka, buď si vyberiete bieleho alebo čierneho, niekedy si skrátka musíte vybrať a nelavírovať, musíte určiť svoju základnú lojalitu, svoj vyšší princíp. Nie vždy ide o keksy a limonádu.

 

Otázky z tejto knihy majú obecnú platnosť, vôbec nejde len o Izrael. Možno budete musieť rozhodnúť, či ste ochotný obetovať svoje osobné presvedčenia a priateľstvá tomu, čo sa nazýva obecným, národným alebo vyšším záujmom. Bodaj by ste nikdy nemuseli, ale ak áno, bodaj by ste tak mohli urobiť zo svojej slobodnej vôle a nestáť kvôli tomu pred tribunálom. Či už bude ozajstný alebo vás bude súdiť len vlastné svedomie.

 

Panter v podzemí nie je radostná kniha. Ale je to kniha, ktorá s vami zostane.

 

Amos Oz

Panter v podzemí

Vydavateľstvo Slovart 2014

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?