Ale nie o tom som chcela. Chcela som o pozorovaní ešte zábavnejšom, než sú moje obľúbené, večne pažravé kačky. Hotel Kempinski. Mám ho rada, neubite ma zástancovia práv proletariátu, veď aj ja som svojho druhu leftistka, akurát moja salónnosť sa prejavuje tým, že mám slabosť pre tiché luxusné kaviarne, dobrý čaj, elegantných čašníkov, ktorí vedia servírovať. To, čo iní investujú do vína, ja dám rada za šálku Earl Grey, je to moje dekadentné demokratické právo. Páči sa mi hnedá vstupná hala, samé mäkké kreslá a pohovky, ticho a hlavne kombinácia pustenej klimatizácie a horiaceho kozuba, ktorá je pre mňa zdrojom permanentného pobavenia. Záchrancovia ovzdušia by tam mali pred ohnisko chodiť páchať demonštratívnu samovraždu kutáčom. Toto plytvanie si zaslúži trest.
Vlastne ani o tom som nechcela, ale o podivnom dvojitom akvarijno – teráriovom efekte, ktorý pri jazere vznikol. Hotel má samozrejme relaxačnú časť. Oddychové lôžka umiestnili tak, aby hostia po bazéne a ďalších procedúrach, mohli naberať sily na ďalšie životné radosti, baviac sa pozorovaním turistického plebsu, čo má pohon len na dve nohy. Problém je, že tí hoteloví polihujúci síce majú pocit, že pozorujú veľké akvárium, čiže jazero a hmýriaci sa ľud, ale pravdou je aj opak. Turisti majú možnosť pozorovať terárium. Sklo je hnedé, ale zďaleka nie nepriehľadné a tak viac či menej nechtiac vidia chodci na oplátku staré korytnačky, šikovné štíhle jašterice, ohybných hadov a smutných krokodílov v županoch, občas nanešťastie len v uteráku. Síce je to sporadicky pohľad príjemný, hlavne jašterice a užovky sú estetické, ale nie vždy má okoloidúci pútnik to vizuálne šťastie.
Človek zmagorený z procedúr, neuvedomujúci si, že nielen vidí zvnútra, ale je aj videný, pôsobí akosi biblicky, pripomínajúc Knihu Kazateľ a to, že nahý si na svet prišiel a nahý z neho odídeš. Strapatý starý muž v uteráku je zbavený všetkých symbolov svojho iste významného spoločenského postavenia, je to len kmeť s chlpatými prsíčkami a celou svalovou hmotou zliatou do oblasti pupka. V tomto štádiu nerozoznáš generálneho riaditeľa od smetiara. Toľko malá moralita.
O čo mi vlastne touto ponosou ide? Necítim žiadnu škodoradosť, závisť len nepatrnú, hnevá ma akurát, že sa tomu pohľadu nedá vyhnúť. Nerada pozorujem cudziu intimitu. Navrhujem nalepiť konečne na to sklo fóliu! Vidieť zrkadlový obraz jazera a kopcov bude pre tých vonku príjemnejšie a hoteloví hostia budú môcť na lôžkach spokojne ležať hoci len opásaní opaskom z kúpacieho plášťa bez plášťa samotného, nikto kvôli tomu nebude omdlievať a trénovaný personál vydrží všetko.
V národnom parku ZOO netreba.