Literárne a koláčové spoločnosti a pestrofarebný Murakami

Autor: Beáta Grünmannová | 15.9.2014 o 19:00 | (upravené 15.9.2014 o 20:42) Karma článku: 9,40 | Prečítané:  2358x

Chýbajú literárne spolky. Také, kde si členovia určia knihu mesiaca, prečítajú, porobia zápisky, pripravia strelivo do slovnej polemiky, napečú koláče, urobia chlebíčky, navaria kávu a čaj a zasadnú k debate o niečom nekaždodennom. Kultivujú ducha. Áno, jeden podvečer z tridsiatich venujú niečomu, čo nijako nesúvisí s ich prácou, rodinou, hypotékou, politikou. Ponoria sa do vymysleného sveta, ktorý im ponúkol spisovateľ , spoločne nadvihujú kamene jednotlivých slov a hľadajú pod nimi význam. Som šťastná, že sa mi podarilo nahovoriť mojich najmilších kníhkupcov, aby sme takýto projekt v dohľadnej dobe spustili. Ľudia čítajú, iste bude mať kto prísť a diskutovať. Veď sa stačí pozrieť, čo sa robí, keď niečo nové vydá napríklad  Haruki Murakami

Na jeho novú knihu sa čaká ako na vianočný výpredaj. Okamžite sa nabieha do najbližšieho chrámu literatúry, recenzenti šprintujú ako Usain Bolt, každý chce byť prvý publikovaný. To mi dosť vadí, pretože čítanie a písanie by nemalo byť kompetitívne, nemalo by to byť o odčiarknutých módnych položkách. Recenzia nemá byť len rozšírená forma knižnej záložky, má byť subjektívna, originálna. Nemá zmysel čítať nijaké iné. V literárnej a koláčovej spoločnosti, v ktorej si členovia na knihy dajú dostatok času,  dochádza k brainstormingu, keď desať, dúfajme, že aj dvadsať názorov vytvorí interpretáciu, ktorá by možno prekvapila aj samotného tvorcu.

Sťahovala som nedávno svoju knižnicu.  Murakamiho bolo pol debničky. Čítam ho už dlho, od prvého stretnutia s Kafkom na pobreží po stretnutie s Bezfarebným Cukurom Tazakim musela prejsť približne dekáda. Mala som obdobie tak bezmedzného nadšenia pre jeho dielo, že mi nestačilo tempo, akým ho prekladali do slovenčiny a češtiny a vykúpila som všetko dostupné v angličtine, nemčine. Mnohé poviedky sú nepreložené dodnes.

 Všimla som si zaujímavý fenomén, plne som si ho uvedomila pri čítaní prekladu Dany Hashimoto, pretože mi autorova reč zrazu pripadala akási iná, cudzia, strohá. Vzala som nemeckú verziu a tá bola akási tekutejšia. Ako vyznieva pôvodný japonský text, netuším.  V každom jazyku je Murakamiho kniha iná, osobnosť prekladateľa sa do knihy pretaví a zmieša s úmyslom autora. Môj favorit je Jay Rubin, jeden z dvoch prekladateľov do angličtiny, ktorých Murakami osobne sleduje. Vyzná sa, pretože pokiaľ nepíše beletriu, nebehá a nepláva, robí preklady z angličtiny do japončiny. Predchádzajúci román 1Q84 mám v nemčine, ale včera som si ho stiahla do čítačky v angličtine a teším sa na porovnávanie. Áno, aj takéto bláznenie dokáže Haruki Murakami vyvolať.

Pri ukladaní jeho kníh do police som si uvedomila, že si už nevybavujem detaily jednotlivých príbehov, tak ako si nepamätám podrobnosti svojich snov, ak ich hneď po zobudení nezapíšem. Splynuli v jeden dej, v ktorom je osamelý muž, silná a často tajomná žena, realita popísaná do úmorného detailu, ale aj snivosť a magické polia, to všetko bez pevného prechodu jedného do druhého.

Murakami je aj hudba. Nielen režisér, ale aj spisovateľ môže dať svojmu dielu soundtrack. Ak si budem po čase pripomínať knihu Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania, budú mi v ušiach znieť dve skladby, ktoré už sú uložené v mojej hudobnej knižnici i hlave. Príbeh mladého muža, ktorý sa musí vrátiť do svojho rodiska, ale aj preletieť severný pól, aby zistil príčinu traumy z mladosti, sprevádza Lazar Berman hrajúci Lisztovu pomalú pútnickú skladbu Le Mal du Pays. Magickú líniu, rozprávanie vnorené  pod povrch primárneho deja, stelesňuje zasa Thelonious Monk  a Round Midnight. Čítať knihu a zároveň si púšťať skladby, ktoré na podfarbenie deja vybral samotný H.M. je hlboký zážitok. Robieva tak v mnohých svojich dielach.

Treba približovať príbeh samotný? Je jednoduchý, dá sa poznať, ako H.M. povedal v rozhovore pre anglické noviny Guardian, že pôvodne zamýšľal napísať iba poviedku o traumatizovanom chlapcovi, ktorého dlhoroční blízki priatelia surovo vylúčili, odrezali zo svojho stredu, bez jediného slova vysvetlenia. Tým to malo končiť. Potom sa však z hĺbky autorovej mysle vynorila ženská postava a dožadovala sa vysvetlenia, chcela vedieť prečo. A tak sa príbeh rozvinul do malého románu a čitateľ možno dostal, možno ale nedostal odpoveď.

Pre mňa, skúsenú „murakamistku“, kniha nepredstavuje žiadne vybočenie, novinku, či prekvapenie. Dala mi presne to, čo som od nej čakala, bola presná ako čajový rituál, žiadna ingrediencia nechýbala. Niekto, kto sa ešte len chystá zoznámiť so svetom Haruki Murakamiho, môže príbeh bezfarebného mládenca s dôverou použiť ako ľahšiu chuťovku a potom sa trebárs pohnúť k jeho komplexnejším knihám alebo naopak, k skvelým poviedkam. Vie ponúknuť na čítanie a snívanie veľa, na ostrove jeho mysle sa dá zablúdiť a východ sa nehľadá ľahko. Hlavne, ak sa čítajúcemu vôbec nechce odísť.

Materiál ako stvorený pre literárnu a koláčovú spoločnosť.

 

Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania  

Haruki Murakami  ·  Vydavateľstvo: Slovart, 2014

Preklad: Dana Hashimoto

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?