Ema a smrtihlav

Autor: Beáta Grünmannová | 30.12.2014 o 10:14 | Karma článku: 5,93 | Prečítané:  959x

Kniha s týmto názvom je len formálna  fikcia. Opísaný príbeh prežili skoro všetky židovské deti vojnových čias, ktorých rodičia sa nejakým zázrakom dokázali vyhnúť transportu alebo aspoň stihli niekam ukryť svoje potomstvo. Boli zrejme tak nebezpeční, tí niekoľkoroční malí izraeliti, natoľko ohrozovali blahobyt mladého slovenského štátu, že ich bolo treba vychytať a vyzabíjať ako potkanov. Reálne preživšie deti dnes majú organizáciu, volá sa Hidden Child, Ukrývané dieťa. Sú to poslední pamätníci , veď najmladší majú cez sedemdesiat. Svoje príbehy spísali košické „deti“do knihy s názvom Čo so spomienkami našimi? Nie je voľne predajná, ale je vo svojej lakonickosti krutá, pretože pravda je horšia, ako ktorákoľvek fikcia. Teraz však  ku knihe Petra Krištúfka.

Vymyslený Šimon mal židovskú matku a českého otca. Bol aj reálny Tommy, ten mal oboch rodičov židov. Sledujeme narastajúcu osamelosť dieťaťa, ktorému najprv musí odísť otec, Čech, potom matka príde o krajčírsky salón a keďže sa niektorým zdá priveľa aj to, že spotrebúvajú slovenský vzduch, musia zmiznúť uprostred noci , ako nežiaduca zver. Šimonova matka sa rozhodla nenastúpiť do transportu, nevzdala to bez boja. Tak sa rozhodli aj Tommyho rodičia. Šimona ukryla nénika v Biskupiciach, zostal sám. Mama chcela zvýšiť šance, že aspoň niekoho nechytia. Tommy zostal s rodičmi. Šimon sa ukrýval v chlieve s kozami a prasatami. Tommy sedel za králikárňou, neskôr v lesnom bunkri. Ani jeden nesmel chodiť von, hrať sa, nahlas rozprávať. Obaja mali na vlásku, zázračné šťastie, ktoré sa mnohým neušlo. Dobré tety záchrankyne odvial čas a povojnová vysídľovacia politika. Dospelosť prišla, spomienky neodišli. Žiadna fikcia. Realita. Ich stála trauma. Tommy bol môj otec.

Šimonovi pomohla teta Marika, ale to, čo sa stalo jeho každodennosťou, ťažko nazvať životom. V chlieve, s troškou jedla, s vychádzkou na dvorček len ak bola bezmesačná noc, preto si obľúbil nov. Udavači boli všade, nebolo väčšej zásluhy, ako udať židovskú škodnú. Veď to sa napokon stalo aj v mojom najbližšom okolí, keď agilná občianka aj dvakrát urgovala u príslušných úradov, že  v decembri 44 objavila v Matliaroch kežmarskú židovskú rodinu. Výsledok bol koncentrák, kde ešte „stihli“ zahynúť otec a mladšia dcéra. Iste mala tá dáma pekné Vianoce, len rozmýšľam, či to pri spovedi uviedla ako dobrý skutok alebo ako hriech. Matka s druhou dcérou na značnú neľúbosť časti susedov našli z Nemecka cestu domov.

Šimon mal na rozptýlenie pár starých časopisov, iste ich prezrel stokrát. Ako to býva, v zlých dobách sa dá ujsť do vlastnej hlavy, milosrdná fantázia na chvíľu ochráni pred hladom a strachom. A tak sa mu zjavuje krásna Ema, ktorá má rada slnko a natiera sa krémom Nivea na morskom pobreží. Je tam aj generál Smrtihlav, s lebkou na brigadírke, ktorý chce Emu získať po dobrom či po zlom. Ako vedrá studenej vody pôsobia reálne texty z dobových novín, vlastne nie, nie je to studená voda, skôr prst v krku, tie čítačky chutné ako bryndzové halušky so sacharínom.

Jedna neodolateľná ukážka, ach tak dojemná, ale všetky sú také, akoby ich jedna matica mala:

V horúcich dňoch dýchame predzvesť nového chleba s vetríkom, čo vlní štíhle klásky požehnania na roličkách dedičných. Pomaly, zblízka, dojímavo sa rozhovárajú pásiky záhonov i velebné stuhy nív a zdá sa nám, pre túto hudbu je málo miesta po horizont, je to uspávanka človeka, túžiaceho po spánku spravodlivom a zaslúženom, ale aj spolu odpoveď, na všetky tie otázky, čo sa derú z pŕs: Bože, aká len bude úroda?“

Zum Kotzen, ako by povedal, Herr General Smrtihlav.

Poviedka Ema a smrtihlav je umná koláž. Realita slovenského štátu, odvaha, strach, zbabelosť, nenažranosť aj hrdinstvo, príbeh, novinové ústrižky, fantázia a nad tým všetkým trpkosť. Aké pohodlné by bolo zabudnúť, aké otravné je, že niekto to nechce, stále odhŕňa ružovú cukrovú polevu z nespracovanej žumpy mnohej rodinnej histórie.  Najlepšia je obrana rodoľubným útokom a na natrhnutý povrch krásnych spomienok, odkiaľ vyvanie trocha smrádku , rýchlo nacapiť marcipánovú ružičku.

Kniha Petra Krištúfka je pre mňa len prerozprávaním príbehov počúvaných od detstva, pre iných, aj tých celkom mladých, stráviteľný a nie príliš krutý vstup do krajiny nezodpovedaných otázok, miesto, z ktorého sa dá odpichnúť k hlbšiemu zoznamovaniu sa so smutnou časťou histórie nielen našej krajiny, nielen našich rodín.

 

Peter Krištúfek

Ema a smrtihlav

Artforum 2014

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?