Slobodova ťažká perina smútku

Autor: Beáta Grünmannová | 23.3.2015 o 21:23 | Karma článku: 6,03 | Prečítané:  1179x

Hľadám  niekde zmienku, hľadám Rubato, Rozum, Uršuľu, rada by som vymenila svoje myšlienky a postrehy s inými, ale niet veľmi s kým. Pár starších komentárov, osamelý článok citovaný stokrát dookola.  Čitateľmi Slobodových kníh sú dvojakí ľudia. Jedni z Bratislavy a Devínskej Novej Vsi, ktorí ho poznali, tí vedeli vylúštiť, čo v knihách pochádza z autorovho vlastného pohnutého života, čo je fikcia. Človek odinakiaľ, čitateľ obyčajný, nepripravený šepkanými príbehmi nad stolíkmi s kávou,  priateľstvom, či spomienkami, ten má inú optiku. Má svoj názor na prečítané, možno je často stratený v preklade, možno triafa úplne vedľa, pretože jednoducho nevie. Reálie  nedošli ani do Humenného, ani do Bardejova. Snáď by bol Rudolf Sloboda aj rád, že ho títo cezpoľní posudzujú podľa jeho kníh, nie podľa jeho súkromia a podľa jeho smrti.

Ak vezmem do ruky román Rozum, je mi samozrejme jasné, že nebolo Slobodovým cieľom bodovať na rebríčkoch osobnej popularity. Ako mnohí depresívni ľudia, možno sa robil hnusným zámerne, to vždy dáva pekný a legálny dôvod nemať rád sám seba, keď okolie reaguje s odporom. Pokiaľ niekto začne značne autobiografickú knihu tým, že voľajakým čakanom umláti svojho milujúceho verného psa a stlčie duševne chorú manželku, splavne pokračujúc pochovávaním živých mačiatok, večným povaľovaním sa v perinách uprostred neporiadku, neschopnosťou vychovať to jediné dieťa, ktoré má...zbytočné je pokračovať, chcel tú negatívnu emóciu vyvolať.

Je ťažké mať rád hlavných hrdinov. Rozum je veľmi drsný, Uršuľa a Rubato majú tú istú hlavnú hrdinku, ktorá má na rováši toľko, že ak Peklo naozaj existuje, určite si posedí v kotlíku s rozpálenou masťou, už len zato, že toľko rozmýšľala a slovo „ja“ bolo jej najobľúbenejším. V prvej knihe, ktorá nesie jej meno, Uršuľa, si v sebaobrane zavraždí manžela, vydá sa po odpykaní trestu aj druhý raz za vdovca Miša a nepozornosťou prispeje k smrti jeho malého syna. V druhej knihe, Rubato, to zaklincuje neverou, na ktorú si nevyberie nikoho iného, ako sedemnásťročného nemanželského syna svojho terajšieho manžela. Chápavé vcítenie sa do tejto hrdinky je na čitateľa priveľa, nedokáže to a nemá prečo. Slobodovým majstrovstvom je, že aj keď ku nej nedokáže vyvolať sympatie, ku koncu aspoň pre ňu dosiahne aké také pochopenie, možno aj odpustenie. Je to žena, o ktorej by sa dalo písať a písať, a nielen o nej, aj o údele mnohých jej podobných. Pretože aj keď nevraždia a vedia si odoprieť zakázané ovocie, v hĺbke mysle sú jej podobné.

Pýcha a pád. To je motív a lepidlo. V Rozume si hlavný hrdina myslel, že zvládne:

  • Vyliečiť schizofrenickú manželku svojpomocne, čo končí tým, že ju mláti z bezmocnosti, napokon ona tiež nemá po ranu ďaleko, ženy v jeho knihách bijú dobre, udierajú presne, zvládnu pár vyrovnaných kôl s mužmi.
  • Napísať niečo skvelé, prevyšujúce socialistickú tvorbu, kde je súdruh vždy jarý a spravodlivý. Pritom obhajuje pred sebou a kolegami dosť stupídny a pramálo komický scenár Don Juan zo Žabokriek o balíkovi v kúpeľoch, všetky klišé liečebných domov a pomerov pohromade. Rozhodne žiadna diera do spisovateľského Olympu.
  • Vychovať dcéru, tá však nakoniec zakotví u jeho matky, a to, že nezvlčí úplne, nuž asi má dobré a zdravé jadro, našťastie.
  • Udržiavať dom a pozemok, niečo, čo výborne zvládal jeho otec, jednoduchý murár, ktorý mal usporiadaný tak svoj vnútorný svet, ako aj okolie, v ktorom žil. Človek, ktorým jeho teoreticky vzdelaný syn za jeho života pohŕdal, aby za ním o to viac žialil po jeho predčasnom skone. Keď otec zrazu nebol, všimol si, že z domu, dvora, rodiny, zmizol oporný stĺp, ten, čo držal celý ten krehký blázinec nad vodou. Rozprávač však nebol stĺp číslo dva, len veľmi mizerná náhradka.
  • Motívy činov hrdinu proklamované verbálne a motívy skutočné vždy nesplývali. Odchod do Devínskej, aby bola manželka v pokojnom vidieckom prostredí? Ale kde, túžba mať okolo seba zvieratá, psov a mačky, to bol skutočný dôvod na živorenie v nejakom domci s hygienickým podštandardom .A aby nebolo málo, doplní tam, ale to hádam, aby pomotal čitateľovi hlavu a prehĺbil dojem fikcie, pomer s Uršuľou, femme fatale, niekoľkých kníh.  

Uršuľa je ťažký prípad, generátor katastrof. Hnaná je akousi ťažkou vnútornou nespokojnosťou, ktorá je spúšťačom jej nelogických činov.

Myslí, že by mala žiť určitým spôsobom, celá spoločnosť je nastavená jednomodelovo. Vydať sa, mať deti, ani veľa, ani málo, zotrvať vo zväzku. Účelom je spoločné bývanie, stravovanie, súloženie, práca na záhrade. Manželstvo je v Slobodových knihách hnusná inštitúcia. Uršuľa sa ani raz nevydá z veľkej lásky, napriek tomu dokáže žiarliť, možno je to len pud vlastníctva, možno predsa niečo hlbšie, ale následky sú osudové. V prvom prípade dokáže manžela vyprovokovať tak, že vo vzniknutej bitke ho v sebaobrane zabije. V druhom prípade, keď sa dozvie, že muž Mišo má nemanželského syna Marcela, nevymyslí nič lepšie, ako chlapca zviesť. Dokonca si nahovorí, že k nemu niečo cíti. Keď sa však všetko zosype a ona uteká na slobodáreň, zistí, že v pokojnej samote, pri literatúre, chodení do divadla, pracovnej kariére, konečne našla pokoj. To prvotné, čo ju zo slobodárne ako mladú inžinierku, čo sa bála starodievoctva vyhnalo, je zrazu vábnou koncovkou.

Je samozrejme úplnou špekuláciou tvrdiť to, ale napriek tomu sa natíska myšlienka, či Uršuľa, dosť neženská žena, nie je autorovou skrytou túžbou, maskovanou  sukňou, či on sám nemyslel na to, že keby nebol ženatý, nemal zodpovednosť za chorú ženu a dieťa, či by nebol omnoho slobodnejší a tvorivejší. To by mohli potvrdiť alebo vyvrátiť len tí, ktorí ho poznali.

Mám od neho aj ďalšie knihy, vychádza veľmi pekná reedícia, ale potrebujem od Slobodu odstup, po čase sa k nemu vrátim s čerstvou hlavou, pretože jeho knihy sú pohyblivé piesky, dá sa do nich zapadnúť. Táto horká medicína kvalitnej literatúry by sa mala dávkovať po kvapkách.

Sloboda na čitateľa hodí ťažkú vlhkú duchnu svojich smútkov, šuchne pod ňu vyhriatu tehličku svojho humoru, ale to nezohreje. Treba ho odložiť a vyjsť na jarné slnko. Rozhodne však na neho nezabudnúť.

Rudolf Sloboda 

Rozum, Slovenský spisovateľ 1990

Uršuľa, Slovart 2014

Rubato, Slovart 2015

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?