Svätý hardcore

Autor: Beáta Grünmannová | 7.5.2015 o 17:01 | Karma článku: 5,41 | Prečítané:  1294x

Spisovateľ Michael Muhammad Knight stále žije, žiadna fatwa, pokiaľ je mi známe. Syn schizofrenického bieleho supermacistu, vychovávaný v írskom katolíckom prostredí, vyriešil pubertu konverziou na islam.

Pobudol aj v Pakistane, po vytriezvení z radikálneho smerovania a návrate do Štátov začal písať. Zo zväzkov zadarmo rozdávaných na parkoviskách mešít sa stal knižný hit, neskôr film, fenomén. Dôkaz sily písaného slova. Dnes je Knight absolventom Harvardu a o jeho knihách sa prednáša na univerzitách. 

Inšpiroval  vznik hudobného prúdu, životného štýlu,  je predmetom nenávisti mnohých tradicionalistov. Ak som sa naučila aspoň trocha lepšie chápať islam, to, čo sa deje v hlavách mladých moslimov žijúcich uprostred západných tradícií, je to vďaka jeho totálne blasfemickej knihe, ktorá v zbabelom Albione vyšla scenzurovaná, ale ja ťahám do čítačky z USA, takže mám celý hardcore. The Taqwacores. Svätý punk.

Byť mladým pobožným moslimom v USA je náročné. Vlastne byť kýmkoľvek neväčšinovým, žijúcim na mentálne uzavretom ostrove zdedených tradícií, je značný problém. Z domu a krajiny pôvodu svojej  rodiny si človek prináša hodnoty, ktorých praktizovanie je ako plavba medzi Scyllou a Charybdou. Cudzinec žije v prostredí, ktoré má celkom iné priority, odlišné základné nastavenia. Sloboda prejavu, vyznania, myslenia a to pre mužov aj ženy. Láska ku psom. Alkohol, ľahšie a ťažšie drogy, obe pohlavia pohromade, obnažené ramená, hlavy aj kolená, predmanželský sex, sochy, obrazy, Santa Claus. Homosexualita. Katalógy spodného prádla, bravčové mäso. Feminizmus. Humor.

Yusef Ali, rozprávač knihy The Taqwacores, má starostlivých rodičov. Sú celí radi, že ich synáčik nebude počas štúdia bývať v internáte, kde by mohol byť vystavený pokušeniam. Našiel si bývanie v dome, ktorý obsadili samí mladí moslimovia. Ocko a mamka netušia, že jediný poriadny veriaci v baráku je Umar, chlapina sunitského razenia s halal tetovaním aj na krku. Zbytok osadenstva tvoria Fasiq, ktorý sedáva na streche, v jednej ruke mariška, v druhej korán, Úžasný Ayub, holohlavý šiíta, ktorý snáď nikdy nemá tričko, ale na hrudi má vytetované veľké zelené Karbala a bivakuje v obývačke na gauči, v zjavne pokročilom štádiu fyzického aj morálneho rozkladu. Rabeya, ženská obyvateľka domu chodí v plnej burke, ale má na nej našité nálepky hudobných skupín a je tvrdá feministka. No a nakoniec je tam Jehangir, s oranžovým mohawkom na hlave, fľašou piva v jednej ruke a elektrickou gitarou v druhej. Spoločné majú jedno. Počúvajú punk, žijú punk a veria v Allaha. Čo je punk? „ Punk rock znamená zámerne zlú hudbu, zámerne zlé oblečenie, zámerne vulgárny jazyk a zámerne zlé správanie. Znamená nakadiť si do čižmy keď príde na očakávania, ktoré voči tebe má spoločnosť, ale stále nad tým všetkým čnieť do výšky, mať rád kým si a akosi ukovať spoločnú  komunitu so všetkými ostatnými vydrbancami takéhoto druhu.“ (Str. 212)

Ako vyzerá punk verzia islamu? Namiesto modlitebných koberčekov prázdne kartóny od pizzy, na stene saudská zástava s nasprejovaným anarchistickým Áčkom, smer modlitieb vyznačený baseballovou pálkou tresnutou do steny. Oni sa modlia, pravidelne a veľa, len to sprevádza značné množstvo podivností a neortodoxností, z ktorých by tradicionalistu uchytilo. Povedzme aj  preto, že sa modlia muži a ženy spoločne, že modlitbu vedie žena. Menštruujúca. To sa nevyskytuje ani v iných náboženských mutáciách, ktoré sa honosia svojou historickou nadradenosťou nad islamom.

Obyvatelia domu, plus externí  účastníci piatkových modlitieb, ktorí sa tam schádzajú a potom zostávajú na nočnú divokú párty, utvárajú kolorit knihy. Dievča, ktoré nepodarene konvertovalo na islam, homosexuálny mladý moslim alebo moslim so sklonom k rastafariánstvu a ďalší. Centrálnou postavou  je jednoznačne Jehangir Tabari, akýsi Cyril a Metod a Mojžiš, ktorý zo západného pobrežia USA prináša do studeného východného Buffala zvesť o hnutí Taqwacores, posvätnom hardcore, punku v islam kabáte. Každému, kto je ochotný počúvať jeho pivné reči vlieva do hlavy svoju víziu budúcnosti amerického islamu, ak o nej práve nepochybuje, pretože sa mu stáva, že jeho vnútornosti nesúhlasia s tým, čo práve hovorí jeho hlava.

„Spojené štáty môžu zachrániť islam....Pretože moslimovia sem prichádzajú z tisíca odlišných krajín, všetci s vlastnými predstavami o tom, aký by islam mal byť. Arabi, Južní Aziati, Afričania, Peržania, Bosniaci, Turci, Afgánci, Čečenci, Kazachovia, Malajzijčania...každá kultúra dotknutá islamom si ho prisvojila a pridala svoje vlastné ingrediencie. Keď zoberieš všetkých bratov a sestry rôzneho pôvodu a dáš ich dohromady, ako môžeš vytvoriť komunitu?.....Tým, že necháme kultúru za sebou a budeme sa pridŕžať toho, čo máme spoločné, len našej viery, rozumieš?“ (str. 72)

Jehangir dúfal v americký „melting pot“, ten zázračný hrniec, v ktorom sa zmiešali rasy a vyznania a vytvorili Ameriku a Američanov dnešných dní. Prešli si tým aj iné náboženstvá a komunity imigrantov. Stačí si zobrať amerických Židov, ktorí z uzavretých štvrtí začiatku 20. storočia neskôr  vytvorili rôzne smerovania, ortodoxní, konzervatívni, či reformovaní alebo úplne sekulárni etnickí Židia to už majú za sebou, už sa našli. Prostredie a snaha stať sa súčasťou novej vlasti, často za cenu bolestného rozchodu s tradíciou a vlastnou rodinou, toho boli súčasťou. Islam to ešte len čaká. Pravdepodobne čaká.

Nebude to jednoduchá cesta, pretože tradície sú v ňom veľmi silné. Čitateľ to sleduje na postave Yusefa, konzervatívne vychovaného chlapca, ktorého láka Jehangirov individualistický prístup, rovnako ako ho fascinujú ostatní, celá scéna, ale mnohé ide proti jeho najhlbšiemu presvedčeniu, je to istá forma násilia a vtedy sa obracia k Umarovi a ďalším tradicionalistom, konštatujúc, že nie je predsa nič zlé na tom, ak človek žije podľa pravidiel, ktoré pred stáročiami stanovili predkovia. Nepochybne je to pokojnejšia cesta, je na nej menej pochýb, trápenia, hnevu. Ale aj podstatne menej slobody.

Je každého právom rozhodnúť sa pre svoj spôsob života.  Nebolo by od veci pripomenúť si to hlavne vo chvíľach, keď voči sebe aplikujeme hodinky nenávisti. Môžeme začať napríklad tým, že budeme navzájom o sebe čítať skvelé knihy.

Michael Muhammad Knight

The Taqwacores

Soft Skull Press, 2004

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?