Zrazu som v požehnanom veku

Autor: Beáta Grünmannová | 18.5.2015 o 11:27 | Karma článku: 15,42 | Prečítané:  4009x

Ako dievča mysliace na extrémne vzdialenú budúcnosť som predpokladala, že keď sa budem blížiť k dvojčíslu začínajúcemu na päť, budem už len polihovať niekde v kútiku, pod antireumatickou kockovanou dekou.

Pred spaním si namiesto ovečiek budem počítať vrásky, na paplóne verná mačka, čakajúca na moje pozostatky, aby ich mohla ohlodať, kým ma odvezú nohami dopredu, smer práškovacia fabrika.

Pomaly je to číslo naozaj tu, ale pocit a stav sa nedostavili. Samozrejme, že viem, že mi čas v deň narodenia spustil svoju časovanú bombičku, ale pamätám aj hlášku mojej omamy, že kto nechce zostarnúť, nech sa mladý obesí.  No chce sa mi hompáľať? Nechce. Takže treba zaznamenať zmeny a zariadiť sa.

Je načase previesť do praxe frázu tešiť sa z každého nového dňa. Hlavne z takého, keď nič nebolí a netreba ísť navštíviť žiadnu štátnu inštitúciu. Nemyslím, že je možné do tohto stavu mysle naozaj úprimne prísť pred štyridsiatkou, iste výnimky potvrdzujú pravidlo. Je totiž nevyhnutné mať, musieť mať predstavu, čo môžeme stratiť. Je treba prísť o istotu nesmrteľnosti, ktorú dáva pevné zdravie a čerstvý dátum narodenia. Ten pekný pocit nerozbitnosti, „mne sa to predsa nikdy  nemôže stať“ a prečo tu s nami sedí tá stará korytnačka. Prvá facka sú tridsiate narodeniny, druhá štyridsiate, bilančné. Enjoy. Vtedy sa definícia stredného veku (never nikomu nad tridsať) nenápadne a splavne posunie na 40+, 50+, a tak ďalej.

Človek musí mať odľúbené, rozídené, najlepšie opakovane, aby sa dala oceniť liečivá samota chvíľ, ktoré nie sú nutne osamelosťou, aby sa dal oceniť dobrý muž a žena, zistenie, že spoľahlivosť je očarujúca vlastnosť, nie atavizmus a brzda osobnej slobody.

Úprimná odpoveď na otázku, či by sa človek chcel vrátiť dozadu? Možno, ak by sa dalo mať to zdravé a bez námahy pružné telo s terajšou hlavou. Pomstychtivo si predstavujem, že keby som ako gymnazistka mala svoju dnešnú „bitchpovahu“, triedni tyrani by možno dodnes ležali na gauči u psychológa v plienkach proti nočnému pomočovaniu sa. Ale bola som teliatko, čo potrebovalo oplieskať životnými skúsenosťami.

Čo bolo bolo. O to už nejde. Tak len robím opatrenia, aby som si toto životné obdobie, ktoré považujem za pekné, udržala, ako dlho to len pôjde a osud dovolí.

Cvičím, ja celý školský život oslobodená od telesnej výchovy, predala som auto a objavila nohy ako dopravný prostriedok. Od polnoci spím, nepijem a nenikotínujem, ručičku váhy držím na čísle, ktoré mi vyhovuje a niet takého koláča, ktorý by prevážil radosť z konfekcie číslo 38 max. Nosím všetko, čo sa mi páči, len strážim dĺžky sukní a hĺbky výstrihov, nebudem hrať hru lýceum-múzeum.

To je povrch, ale aj tak rozhoduje mozog. Neprestať byť zvedavá, zbierať nové vedomosti, každý rok  sa naučiť novú zručnosť, ako mi raz voľakto poradil.

Nemám recept na šťastie. Ale keďže ma život dostatočne otrieskal, niečo už viem. Pomáha sebaakceptácia, vďačnosť za možnosť vôbec žiť, každodenné počítanie malých požehnaní. Niekedy si ich zapisujem a zrazu vidím, že život nie je len sústavné omieľanie faktov, že žijeme v spoločenskom marazme a ľudia sú len ľudia. Život je krásny podprahovo a potichu. Treba len pozerať a načúvať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?