V šortkách na klasiku

Autor: Beáta Grünmannová | 13.7.2015 o 16:24 | (upravené 13.7.2015 o 20:20) Karma článku: 13,74 | Prečítané:  5853x

Vybrala som sa na klavírny koncert do Kunsthalle. Bol večerný, hudba klasická, hral autor sám, svetoznámy súčasný umelec. Čo obliecť? Reku, nepreženiem to, tak krátke hladké čierne šaty, nič nepokazím. Hostesky vyzerali obdobne.

Potom do môjho radu začali prichádzať ďalší tvorcovia publika. Prvý dorazil chasník v džínsach odstrihnutých v polovici stehien. Vravím si, osamelý šialenec. Lenže potom prišiel ďalší v kockovaných vyblednutých  kraťasoch a šlapkách naboso. Dorazili dámy, či skôr panie, v ľanových kusoch, ktoré akoby predtým opracovávalo šťeňa, ktorému idú zuby. Blbá musím byť ja, hovorila som si, čakajúc prvé vedro s popcornom, keď tu sa objavil pán v tmavomodrom saku, s manželkou v šatách, bielych, vyžehlených. Skoro som zaplnila vreckovku slzami úľavy. Skóre oblečenia „prišiel som z kúpaliska“ versus „som na koncerte“ bolo tak 7:3.

Odvtedy premýšľam, veď času mám dosť, vedia ľudia, čo je to dress code? V preklade zhruba ide o zoznam toho, čo si mám obliecť na ktorú spoločenskú príležitosť, aby som tam netrčala ako osamelý strašiak v kukurici. Keďže si myslím, že by to vedieť mohli, je to ignorované preto, že sa im nechce? Majú pocit, že by im dodržiavanie pravidiel lámalo osobnosť?

Nadhodila som túto tému v okruhu priateľov a hneď začalo lietať perie.  „Dress code je prežitok!“ Zahlásil prvý radikál. Opýtala som sa, či je teda prežitkom aj dobrá výchova, veď slušným oblečením prejavujem úctu umelcovi a interpretovanému dielu. Ak to tak nie je, nechápem, prečo nepodávať párky a pivo a občas si zdravo odgrgnúť.

Nie a nie! Žiadne smokingy, šaty nie sú dôležité, reakcia na výkon umelca, to je to, o čo ide. Pridala sa aj kamarátka, ktorá zo skúseností organizátorky kultúrnych podujatí vie, že mladých odrádza formálnosť, že neprídu a tak im vravieva, to nič, na tom nezáleží, len príďte popočúvať a či som nikdy nevidela študentov konzervatoristov.

Ja na to, že tento argument neberiem. Netvrdím, že majú mať formálny oblek a kravatu. Uspokojili by ma aj tmavé, hlavne však dlhé nohavice a slušná košeľa. Nech na mňa žiadny maturant nehrá Čenkovej dieťa, pred komisiu každý dorazí vo svojom iste jedinom obleku, ale záruka vlastnenia nohavíc to pre mňa je. A dievča v sekáči zladí outfit aj za dvacku, veď netreba model zo salónu, len ukázať trocha snahy.

Pravidlá spoločenského správania nie sú samoúčelné, je to niečo, čo udržiava ľudskú svorku civilizovanú. Ich sústavné uvoľňovanie neprináša priveľké pozitíva. K tomu totiž patria aj také veci ako pozdraviť, vstať v autobuse, keď sa nad nami kymáca starec, pomôcť do vchodu susede s ťažkým nákupom, pozdraviť sa. Všetko je to súčasť jedného balíka, s ktorým by nás mali oboznámiť rodičia. Ak sa tak nestalo a my sa chceme prezentovať ako kultivovaní ľudia, dá sa to naučiť v knihách a pozorovaním.

V diskusii mi padali v pravidelnom rytme na hlavu slová snob, prežitok, predsudok, posudzovanie podľa povrchu, čo mi samozrejme napumpovalo krv do hlavy a vyhlásila som, že to nie je o zvykoch uložených v naftalíne dejín, ale o skupine "mám v paži, nebudem sa namáhať". Z módy vychádza spolu so šatami zdvorilosť, presnosť, držanie slova, všetko, čo by mohlo namáhať a prepytujem obmedzovať slobodu. Šaty na koncertoch sú len špička ľadovca. Iste, obal nemusí korešpondovať s obsahom a najlepšie oblečení bývajú sobášni podvodníci, ale aj tak. Mám kamarátku, 65 ročnú indepenďáčku, neznáša formality a tesné podprsenky. Ale má v šatníku vždy jednu vec, hovorí jej "the dress" a keď ide niekam, kde sa to žiada, hodí to na seba. Keď sa "the dress" vyderie, kúpi druhý a zasa má na tri roky vystarané. Šaty ju skrátka nebavia, ale mala detskú izbu. Načo hľadať dôvody prečo sa to nedá, keď sa to samozrejme bez problémov dá.

A ešte jedno, podpásové je vyťahovať ako protipríklad festivaly pod šírym nebom, na blate, so stanmi a kadibúdkami. Nezrazila som sa s koňom, takže aj osobe ako som ja, je jasné, že ku gumeným čižmám si nevezmem tylové tutu, aj keby tam dovliekli organ a hrali Bacha. Bavíme sa o štandardných koncertných a divadelných sálach.

Diskusia to bola dlhá, zdá sa, že aj textilne indiferentných sa dotýka viac, ako by priznali. Dvaja kamaráti to zaklincovali po svojom.

Radikálka Evička S.: „ Dress code nie je len vhodné oblečenie do divadla, alebo na koncert vážnej hudby, ale aj prejav úcty voči účinkujúcim, a aj voči ostatnému publiku. Poviem to natvrdo! Je vrcholne neslušné prísť do divadla v oblečení, v ktorom sa človek pohybuje celý deň, obeduje, potí sa, atď. A chlap v kraťasoch?...tomu hovorím totálna strata súdnosti!“

Nekompromisný Roman G.: „Hnevá ma to neustále znižovanie nárokov na správanie, vzhľad, kultúru prejavu v neustálej honbe za "osobnou slobodou". Odmietam dnes tak rozšírenú filozofiu - som hulvát, smrdím, nevhodne sa obliekam... no a čo, som taký, zvyknite si.“

Peter Kalmus, nespútaný živel, košická legenda, to vidí zasa takto: „Ak mám chuť bežať maratón v značkovom obleku , tak bežím, ak mám chuť prísť na vernisáž v rímskej tóge, tak prídem, ak mám chuť ísť do divadla v kvietkovanom obleku a bosý tak idem, ak mám chuť ísť na koncert vážnej hudby v šortkách, tak pôjdem...“

Na toto som povedala len toľko, OK, ale nie každý je Kalmus.

Len kedy vznikla tá predstava, že dlhé nohavice na koncerte sú útokom na ľudskú slobodu?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?