Ľudia utekajú. Niektorí zachraňujú holé životy, tí už nemajú čo stratiť, je to hop alebo trop. Iní naivne uverili, že idú niekam, kde ich život dostane novú kvalitu.
Európa má to, čo nechcela. Ideály, politika, nedomyslené a nedotiahnuté zákony a stratégie jej teraz plieskajú do ksichtu ako bumerang. Bude treba niečo robiť. Ale pri tomto tempe a váhavosti bude výsledkom to, že prídeme o otvorené hranice a o značnú časť demokratických slobôd. Pretože taká skratkovitá bude reakcia vystrašených.
S obavami sledujeme správy na rôznych kanáloch, mnohí od starostí a od žiaľu a znechutenia nespíme. Rozmýšľame, či a ako sa dá pomôcť. Spytujeme svedomie, zisťujeme, kde máme hranicu, kde končí súcit, kde začína pud sebazáchovy. Kresťania aj nekresťania. Dobrí ľudia. Bežní ľudia. Ľudia, ktorí za to, čo sa deje nemôžu, ale nejakým spôsobom tiež ponesú následky.
Nekonečne ma štve hromada článkov, ktorá ukazuje prstom na nás všetkých. Tak, ako nemôžeme za Sýriu, nemôžeme ani za mamľasov, ktorí sa rasisticky odbavujú na sociálnych sieťach a nie sú leniví zmlátiť rómske dievča, preventívne, lebo čo keď imigrantka. Neviem, povzdychol si už každý mienkotvorca? Tak ak je už dovzdychané a doobviňované, mohlo by sa prejsť ku konkrétnym nápadom. Pretože ak sme hromadne vinní, ako to máme zmierniť či odčiniť? Nie, nemôžeme za miesto svojho narodenia. Nie je to síce vyschnutá a bombami hnojená časť sveta, ale nie je to ani Ženeva. Tak alebo buďte konkrétni alebo zmiernite frekvenciu. Alebo zorganizujte aspoň ten koncert a nech je charitatívny, aby z neho bol výťažok pre tých nešťastníkov na hranici.