Obydlie sa bude skvieť čistotou, trikrát denne sa bude podávať chutne uvarené a vzorne servírované jedlo, prípadne k tomu aj malý olovrant. Šaty domáceho pána, jeho košele, obleky, topánky, obstoja aj pri prehliadke lupou. Milostivá bude tiež upravená a voňavá, buď zľahka pohodená v kresle alebo pri klavíri. Ako sa toto nadľudské kvantum práce dá zvládnuť? Len za pomoci slúžky, toho tvora rovnako nenávideného ako potrebného, ako povedzme záchodová kefa.
Slúžka je niekto, kto býva spolu s domácimi. Má prístup ku všetkým tajomstvám domu. A nebýva dobrá, pretože je alebo lenivá alebo kradne alebo sa napcháva panským jedlom alebo sa vláči s kadejakými povaľačmi. Sotva ju človek ako tak vychová podľa svojich predstáv, už aby ju za nejaký vážny priestupok prepustil. U pani Vizyovej, ženy váženého ministerského úradníka milostivého pána Kornela, majiteľa nájomného domu, sa žiadna neohriala viac ako pol roka.
Preto jej nová akvizícia, Anna Édesová, v slovenskom preklade Sladká, pripadá ako niekto nie z tohto sveta. Pracuje od mrku do noci, nesťažuje sa, voľno nepýta, ba ani výplatu, neje, neohovára, chlapov si nevodí. Len pečie, varí, upratuje. Je dokonalá. Pani Angela samozrejme svoju spokojnosť najavo nedáva, veď prečo dievča rozmaznať. Chváli vari človek metlu alebo hrniec? Naopak, nakladá jej stále viacej. Nechá ju chodiť v jediných šatách a starých pánskych topánkach, ktoré jej niekto z predošlých pánov veľkodušne daroval. Dievča, ktoré prišlo s malým batôžkom ošúchaných vecí, ktoré z otcovho chudobného bydla niekde pri Balatone, vyhnala mladá macocha, sotva raz odíde od Vizyovcov zabezpečené. Pravda, keby ju chceli pustiť, pretože druhú takú, až mátožne príčinlivú a skromnú osobu by už sotva našli. Preto aj, keď ju požiada o ruku ovdovelý kominár, milostivá pani upadne zo zúfalstva do ťažkej simulantskej horúčky bez teploty. Dobrá Anna dá nádejnému ženíchovi košom, zmysel pre službu je viac, ako vlastný život. Cíti však, od prvého dňa, čo do tejto služby nastúpila, že by mala utekať čím ďalej. Je v pasci, bludnom kruhu. Príliš dobrá, a ona nevie byť iná, len usilovná a teda pre pánov vzácna. Keby bola štandardnou slúžkou, odvrávala by, trocha sa túlala, občas niekde neutrela prach a potiahla kúsok koláča, možno by ju pustili. Preto je jediná možnosť, ako sa dostať von, násilie. Aspoň takto to má Anna vo svojej dobrej, ale trocha jednoduchej hlave, poskladané.
Kniha vznikla v roku 1926. Spomienka na udalosti počas existencie Maďarskej republiky rád boli ešte čerstvé. Nábeh na násilnú zmenu spoločenského systému nemal dlhého trvania, no na dušiach vyššej spoločenskej triedy zanechal nevyhojené jazvy. Návrat do normálu, v roku 1920, je pomalý, ale nezadržateľný. Každý má zrazu miesto, ktoré mu patrí. Domovník už zasa trčí vo svojej tmavej kukani a neje lepšie jedlo ako majiteľ domu. Majiteľ naopak môže odhodiť staré handry a vytiahnuť žaket a manžetové gombíky. Do salónu sa vrátil parádny luster a perzský tepich. Môže sa žiť. A k tomu treba slúžky a poskokov.
Román má silný sociálny náboj a niet pochyby, že Kosztolányiho sympatie sú na strane úbohého dievčaťa. Chudoba, do ktorej sa narodila, ju predurčila k životu v modernej forme otroctva. Autor poukazuje na spoločenské rozdiely, na absolútne pohŕdanie a nepochopenie zo strany solventnejších, subtílne používajúc miniatúrne opisy, či dialógy. Rozdiel medzi obsahom biedneho batôžka Anny a mladého pána Jánosa Patikáriusa, ktorý si na hosťovský pobyt u tety Angely priniesol jedenásť oblekov a frak, by nemohol byť väčší. Tento mládenec sa k mladej slúžke správa ako k niečomu, čo má k dispozícii na jednorazové použitie. Uľaví si a odhodí. Nepredpokladá, že ten tvor v zástere má nejaké city. Z obyvateľov domu, pánov aj sluhov, jediným empatickým človekom je starý lekár Moviszter, začo ho ostatní majú za čudáka. Jeho ústami a očami sa nám pravdepodobne privráva samotný Kosztolányi.
Anna nakoniec spácha hrozný zločin, nevediac vlastne prečo. Možno si vo vedomej rovine nikdy nedokázala naformulovať, čo ju k tomu viedlo, veď ju aj majú za mierne slaboduchú. Podvedome však vie, že jej ubližujú, že jej berú život a mladosť a nesľubujú nič, len nekonečnú drinu, až do úplného zodratia. Ten hnev a zúfalstvo, ktoré sa zbiera v jej vnútri, napokon vybuchne. Tak, ako vravel klasik, človek raz dospeje do štádia, keď nemá čo stratiť, len svoje okovy.
Kniha Sladká vrahyňa je ďalším príkladom toho, že sa treba vracať ku klasickým dielam, že hlboké ľudské príbehy sú univerzálne. Povýšenosť a bieda nezmizli v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Aktuálne sú aj dnes, aj dnes chudoba zbavuje ľudí súcitu aj rešpektu zo strany tých, ktorí sa definujú tým, čo vlastnia. Zároveň je to vzorka toho, ako sa má písať román. Poslúži ako ukážka, že nie je nutný prvoplán, že je dobré nechať čitateľovi priestor, aby vyvodil z absorbovaného diela vlastné závery.
Dezsö Kosztolányi
Sladká vrahyňa
Marenčin PT, 2015
