Dajme troška vážnejšie. Stalo sa, že sa na jednom zo spravodajských portálov objavila karikatúra. Každý, kto videl čo len jeden dokument o tom, ako sa v Nemecku tridsiatych rokov šíril virulentný antisemitizmus, zobrazenú postavičku spoznal. Bolo to staré dobré fantazijné zobrazenie zlého Žida z nacistického propagačného plátku Stürmer. To sa vezmú semitské črty tváre, dá sa použiť aj arabská, a zväčší sa nos, uši, pery a pridá sa zhruba metrák telesnej hmotnosti, pretože boháč musí mať bachor a musí vyzerať odporne a boháč predsa musí byť Žid. Chceme totiž v čitateľovi vyvolať nenávisť a fešáka je ťažké nenávidieť.
Nenadchne to. Pripomína to začiatky najväčšieho zla dvadsiateho storočia. Na začiatku bol vtip, na konci spaľovacie pece, ako vieme. Práve preto, že je to zažitá skúsenosť, vyvolá pohľad na niečo také nechuť a komentáre.
Konštatovanie, že vidím antisemitský odpad, narazí na odpor. Argumenty? Slabšie. Nie, to, čo vidíš, nie je to, čo si myslíš, že vidíš, myslieť si máš niečo iné, je to len taká náhoda a vôbec, veríš mne alebo vlastným očiam a vedomostiam? Aha. K tomu ťažko čokoľvek dodať. Pripomína to psa, ktorý naháňa vlastný chvost.
Ďalší skvost vyprodukujú veselí sociopati, ktorí vyhlásia, že o vine u nás rozhodujú nezávislé súdy, a hotovo! Takže si treba zapamätať, že s vyjadrením, či tvorbou názoru treba počkať, kým o tom nerozhodne po zhruba desaťročnom procese sudca. Ak dožijete a nezabudnete dovtedy, čo vás vlastne nahnevalo, budete smieť mať názor. Ten sudcov. Aha. Zrazu aká dôvera v slovenské súdnictvo.
Podľa tejto logiky musíte strpieť pohľad na veci urážajúce vaše city, pretože máme slobodu prejavu, vec, ktorá je samozrejme posvätná. Zároveň však nesmiete vysloviť názor na kreslené, fotené, či písané urážky. Pretože to už nie je taký istý slobodný prejav, to už je obmedzovanie autorského rozletu. Čiže box, pri ktorom jeden udiera a druhý má ruky zviazané za chrbtom a musí prijímať údery po papuli bez možnosti vrátiť ich. Tým vrátením nemám na mysli vystrieľanie redakcie časopisu.