Sú miestom, kde je možné stretnúť mĺkvych obyvateľov malých dedín, stareny, ktoré sa zbavili citov a vedia urieknuť, aj zlé kúzlo odstrániť, je vídať tichých duchov, ktorí neodišli. Svet drobných dedín je pohrúžený sám do seba samého, do večného pokoja a ticha.
Mária je učiteľka, ktorú práca doviala do takejto usadlosti, plnej ľudí, ktorí sa jej sotva prihovoria, do prastarého domu, kam z každej strany zateká. Elsa je filozofka, mladá žena z Madridu, ktorá prišla na toto opustené miesto, aby mohla nerušene a nehatene pestovať svoju obsesiu, lásku k mužovi menom Augustín Valdés. Náhodné stretnutie s ním v Barcelone spustilo duševný požiar, ktorý nemohol skončiť inak, ako hromadou popola.
Adelaida García Morales vytvorila štúdiu zničujúceho citu, ktorú sa podarilo zachrániť pred banalitou alebo možno až tragikomikou pre spôsob, akým ju podáva. Mágia prostredia hôr, spoločnosť starých žien, ktoré už zo svojho života lásku dávno vyhnali a oslobodili sa od nej, súcitná Mária, rozprávačka príbehu, tvoria záchrannú sieť, ktorá sa snaží Elsu udržať pred pádom do priepasti.
Elsa trpí. Cit k Valdésovi vznikol tak prudko, že toho muža odradil. Zľakol sa jej tak, ako sa dávni moreplavci báli morských Sirén, príšer, ktoré krásnym spevom zbavovali moreplavcov rozumu a hnali ich lode k skalám, kde sa rozbíjali a klesali. Morales použila v knihe niekoľko intertextov, ktoré okrem toho, že ju ozvláštňujú, pridávajú hĺbku a rozširujú možnosti výkladu zmyslu románu. V prvom rade ide o rovnomennú poviedku Franza Kafku, Mlčanie Sirén. Jeho Odyseus sa odchýlil od toho Homérovho tým, že pri plavbe popri skalách si nechal uši zaliať voskom. Tak vlastne nevedel, že Sirény nespievali, ale rozhodli sa mlčať. Alebo nevedomosť predstieral? V každom prípade preplával a prežil. Spomenutá je aj rozprávka Hansa Christiana Andersena Malá morská víla. Za kúsok neopätovanej lásky, za ilúziu, dala všetko, čo mala. Symbolov je použitých viac, nimi sa láska Elsy živí. Obrázky, knihy, kvetiny, hudba, to všetko sú znamenia na ceste, ktorá v skutočnosti neexistuje. O čo viac jej chýba na reálnosti, o to viac sa odohráva vo svete snov a fantázie.
Platonická láska, jednostranná láska podľa nášho ponímania, predstavuje čosi nezdravé. V Elsinom prípade je láska ohňom, ktorý stráži ako Vestálka v rímskom chráme. Ak by vyhasol, zaplatila by životom. Je zrejmé, že nemilovala ani tak muža, ako cítila lásku k láske samotnej. Aj keď Augustín neurobil vôbec nič, aby jej cit povzbudzoval, naopak, skôr v ňom budila strach, ako ho budí stalker, tá láska bola skutočná a neuveriteľne silná. Bola sebestačná, stačila jej fantázia. Aj do nej sa však vkrádalo nepochopenie, ako to, že ak ona miluje tak silno, ten druhý neodpovedá rovnako? Ako to, že nepodľahol jej volaniu Sirény? Jednoducho. Zapchal si uši voskom a plavil sa ďalej, tak ako to v Kafkovom podaní urobil Odyseus. Ten Homérov aspoň počúval.
Žena sa zredukovala na prázdnu nádobu, naplnila ju obrazom vysnívanej podoby muža, ktorá v skutočnosti nikdy neexistovala. Písala listy, zhromažďovala zdanlivé znamenia osudu, snívala sny reálnejšie ako realita. To muselo skončiť. Augustín dal rázne najavo, že si ďalej neželá byť obťažovaný, že každý ďalší list vráti neotvorený a že vždy zloží telefón. Koniec príbehu nemohol byť iný, ako smutný.
Mária, Elsina priateľka, by mohla byť hocikým z nás. Ktorá alebo ktorý nemáme priateľa, ktorý chimére lásky obetoval niekoľko rokov života, kto si pestoval predstavu výnimočnosti o človeku, ktorý, neborák, ani len netušil, do akej úžasnej postavy sa prevtelil vo fantázii svojej zbožňovateľky, či zbožňovateľa. Else pripadal obyčajný spoločný život banálny. Narkomani lásky potrebujú vzruch túženia, triumf z naplnenia, ktorý je samozrejme krátky, veď po ceste na vrchol nasleduje už len zostup do rutiny. Je teda nutné buď v rýchlom slede zliezať skalu za skalou alebo sa upnúť k nedosiahnuteľnému.
Veľa ľudí práve teraz čaká na pípnutie správy v mobilnom telefóne, nadšene podskočí, keď v rozhlase začuje „našu“ pesničku, sníva s otvorenými očami, s myšlienkou na neho či ňu zaspáva aj vstáva. Elsa to doviedla do krajnosti, ale nech hodí kameňom ten, kto ňou aspoň raz nebol.
Adelaida García Morales
Mlčanie Sirén
Preklad Sofia Tužinská
Slovart 2016
