Kniha Nevďačná cudzinka (Die undankbare Fremde) zdvihla vlnu záujmu už v roku 2012, keď vyšla vo Švajčiarsku, v nemeckom origináli. Hlavným dôvodom bolo zrejme to, že imigrantka nezachovala štandardnú zdvorilosť, ale zverejnila zoznam vlastností a konania domáceho obyvateľstva, ktoré ju iritovali od čias, keď sa v krajine hodiniek a syrov usídlila. Rok 1968 predstavoval obdobie, kedy boli imigranti z Československa vítaní s otvoreným náručím, súcitom. Stačilo prijať podávanú ruku, naučiť sa reč, prispôsobiť sa. Po neveľmi dlhej dobe sa človek mohol začleniť do miestneho života. Veľa priateľov mojich rodičov zvolilo túto cestu. Nepoznám nikoho, kto by ľutoval, že získal švajčiarske občianstvo. Nepoznám nikoho, kto by tam biedil.
Pôvod autorky dovoľuje označiť knihu za slovenskú a zúčastňovať sa slovenských literárnych súťaží. Preklad Jany Cvikovej, ktorý vznikol v spolupráci s Irenou Brežnou je výborný, slovenčina je zrazu nezvykle výrazovo bohatý jazyk, hoci popri nemčine je zvyčajne len chudobnou sirotou. Nemčina je košatá a bohatá a Irena Brežná si zo zvládnutia „Hochdeutsch“, spisovnej nemčiny, urobila cieľ aj záchranné koleso. V majstrovskom zvládnutí nemčiny oslobodenej od švajčiarskych hrôz našla spôsob, ako v krajine fungovať, dať najavo svoje schopnosti a kompetentnosť, pritom nestratiť celoživotný postoj cudzinky, ktorá si zachováva osobnostnú autonómiu. Kniha sa dočkala slovenského prekladu v roku 2014 a je víťazom ceny Dominika Tatarku, ocitla sa aj vo finále ceny Anasoft litera, dnes už vieme, že nevyhrala.
Dej knihy je poskladaný z dvojakých kachličiek. Jedny predstavujú spomienky na mladosť vytrhnutú z domácich koreňov, druhé sú skicami z pracovnej náplne tlmočníčky. Postrehy z tlmočenia pre inštitúcie skúmajúce žiadateľov o azyl v súčasnosti, sú síce napísané menším písmom, ale sú pre literárnu kvalitu knihy absolútne nevyhnutné, bez nich by to bolo len mantrické vyhľadávanie múch na švajčiarskom svojráze. Imigrantka došla do krajiny, ktorá sa celé stáročia vyznačuje uzavretosťou, svojskou predstavou o tom, čo je cnosť a čo jej opak, postavením žien, ktoré predstavovalo západoeurópsky skanzen bez volebného práva až do roku 1971, s dôrazom na čistotu kuchyne a zámerným potláčaním telesnej bujnosti. Otvorené prejavovanie citov, spontánnosť, rozviatosť slovanskej duše, trucovitosť, to všetko sa stretávalo s nadvihnutým obočím domácich. Brežná, s menom, ktoré imigračný úradník proti jej vôli spotvoril na Brezny, sa nezmierila so stratou kvačiek, čiarok a ženskej koncovky, ale ani s tým, že sa od nej žiadalo, aby sa vzdala svojho naturelu. V jednotlivých kapitolkách popisuje svoje drobné súboje, v ktorých ide o kŕmenie mačiek, frekvenciu odpratávania snehu, spôsob komunikácie, obliekania sa a množstva ďalších každodenností. Poníma to humorne, ale pocit, že negatíva vyhľadáva až kŕčovito, sa prehlbuje postupným čítaním. Až ku koncu knihy dochádza k akémusi zmiereniu sa s novým domovom. Zrejme k tomu prispela dospelosť a určite práca, ktorá ju priviedla do oblastí sveta, proti ktorým je Švajčiarsko stelesnením raja na zemi, baštou rozumu, férovosti a dodržiavania zákonov demokratickej krajiny.
Druhá dejová línia, práca tlmočníčky, ktorá sa ocitá na súdoch, v nemocniciach, psychiatrických zariadeniach, v kanceláriách sociálnych úradníkov, je pestrou mozaikou toho, čo sa deje na imigračnom poli dnes. Ľudia rôzneho pôvodu bojujú proti vyhosteniu zo Švajčiarska všetkými prostriedkami, sebapoškodzovanie nevynímajúc. Mnohí prichádzajú úplne traumatizovaní prežitým násilím, stratou rodín, akejkoľvek dôstojnosti. Iní zasa podľahli naivnej predstave o pečených holuboch čakajúcich na ich ústa. V tomto je kniha výsostne aktuálna a skice jednotlivých charakterov plnokrvné a veľa vypovedajúce aj na malom priestore. Tu sa najviac uplatňuje perfektná znalosť nemčiny a kvalita prekladu, slová všetkých odtieňov.
Autorka píše, že človek je doma tam, kde môže frflať. Rozvíja tézu, že imigrant nie je automaticky zaviazaný bezbrehou lojálnosťou ku krajine, ktorá ho prijala. Stratu schopnosti vidieť negatíva nového domova berie ako stratu pôvodnej identity, ktorú má potrebu chrániť. Akoby akceptácia štandardov nového domova znamenala rozplynutie vlastnej osobnosti. Nepochybne je dobré zachovať si časť tých odrezaných koreňov, kultúrnu pamäť rodu. Neschopnosť asimilácie, či skôr neochota a kŕčovité zotrvávanie v pôvodnej mentálnej ulite však dnes prinášajú trpké ovocie v sídliskách a predmestiach, kde žijú ľudia, ktorí zostávajú cudzincami aj v tretej generácii. Ak imigrant neprijme jazyk a hodnoty nového spoločenstva, nie je prínosom, je len frustrovaným trójskym koňom nenávisti. To nie je autorkin prípad. Jej vzdelanie a verbálna zdatnosť jej umožňujú žiť plnohodnotný a užitočný život, pomáhať zraniteľným od Afriky po Čečensko, písať, burcovať. Ak by ju však nebola prijala krajina, ktorú podrobila takej detailnej kritike, mohla so svojím, pre komunistickú verchušku nevhodným pôvodom, zakapať v normalizačnom Československu. Nie každý zvládne pocit, že by mal byť vďačný. Ak človek tvrdí, že pokiaľ by mal predstierať niečo čo necíti, mohol radšej zostať doma, mohol by si v medzičase položiť otázku, čo dáva na oplátku on. V tomto prípade dal pomerne zaujímavú knihu sťažností.
Irena Brežná
Nevďačná cudzinka
Aspekt, 2014
Preklad v spolupráci s autorkou Jana Cviková
