Ja by som aj išla hrabať, napokon, roky sme to so susedmi na striedačku pred domom robili, ale seklo ma v krížoch. V rodine mám ešte troch seniorov a tak sa každý deň mení v neurózu, či všetci dôjdu domov celí a zdraví.
Ranné vykrikovanie za odchádzajúcim obsahuje otázku, či má topánky so správnymi podrážkami ( ako ukradnuté z tanku, dezén neponechaný náhode), či má rukavice a aby preboha nič nekupoval, aby mal voľné ruky, keď bude padať, samozrejme, v žiadnom prípade nesmie mať ruky vo vreckách! Niekto vyprevádza príbuzných modlitbou, iný nadávkami, ja touto mantrou.
Včera som musela ísť von, nedalo sa inak. Mám našťastie od švagrinej požičanú elegantnú paličku, ktorou podopieram svoje povysúvané platničky. Do budovy, kam som mierila, som sa nevedela dostať. Jednoducho tadiaľ cesta neviedla. Kde som sa pozrela, tam metrové záveje. Nakoniec som zbadala akýsi chodníček, ktorý zrejme vychodili povrazolezci v zácviku, taký bol úzky. Vďačná za palicu, zabárajúc ju s rozmachom do snehu ako Roald Amundsen, som sa napokon presunula, pretože chôdzou sa to nazvať nedá, tam, kam bolo treba.
Že sa tí ľudia nehanbia. Od majiteľov budov, po mestské a ďalšie prisaté firmy, ktoré majú údržbu na starosti. Mestská televízia prináša zábery staršieho, teda vlastne dosť starého pána, ktorý to nezvládol s nervami a vlastným krompáčom rozbíja ľad na prechode pre chodcov. Len aby nabudúce väčšia skupina nezobrala vidly.
Prečo tá nervozita? No jednak preto, že pád bolí, ako aj preto, že v horšom prípade to znamená návštevu zdravotníckeho zariadenia, prípadne aj niekoľkých. To je, ako je obecne známe, ďalší skvelý zdroj permanentného traumatizovania ľudu krajiny, ktorá má síce na začiatku pomenovania veľké S, ale to si podľa mňa ešte stále len musí zaslúžiť.