Beáta Grünmannová
Zmaľujeme vaše fasády
Legenda grafitu, Sniper, po našom ostreľovač, sa musí skrývať. Inicioval sprejerskú akciu, pri ktorej zahynul syn bohatého a neľútostného človeka. Otec chce pomstu.
Beata Beregrad Grünmannová Babička Lívia sa vracia na miesto činu. Zoznam autorových rubrík: Filmy, Hovory s Jozefom G, Občasný týždenník, Amnestie, Boxovacie vrece, vylovené zo sociálnej siete, Knihy, Retro knihy, Kulinárske nebo peklo, Za dverami, Miniatúry, Košické kultúrne okienko, Súkromné, Nezaradené
Legenda grafitu, Sniper, po našom ostreľovač, sa musí skrývať. Inicioval sprejerskú akciu, pri ktorej zahynul syn bohatého a neľútostného človeka. Otec chce pomstu.
Vybrala som sa na klavírny koncert do Kunsthalle. Bol večerný, hudba klasická, hral autor sám, svetoznámy súčasný umelec. Čo obliecť? Reku, nepreženiem to, tak krátke hladké čierne šaty, nič nepokazím. Hostesky vyzerali obdobne.
Jedného dňa sa zastavíš a povieš si, kedy mi vlastne naposledy zavolala? Koľkokrát nemala čas ísť na kávu, do kina, hoci sa dozvieš, že bola tam, a bola aj inde, vysedávala s XY celú noc. Je to tak, dostali ste sa do jednosmerky.
Môže mať žena, v tomto prípade vydatá žena, čistý sex bez výčitiek a záväzkov? Dokáže sa zbaviť strachu a spoločenského tlaku, ktoré ju zväzujú? Je egoistka alebo len uplatňuje právo na slobodné nakladanie s vlastným telom?
Český policajný komisár v roku 1866 nebol žiadny mäkkýš. Chlapák, čo bol trocha Athos (pil pivo ako ťava na púšti), trocha Porthos (žranie je najdecentnejšie pomenovanie jeho spôsobu príjmu potravy).
Starký sedí v električke a pýta sa dvoch vietnamských dievčatiek: A desatoro poznáte?“ Minislečny zašveholia, že náboženstvo majú v škole až budúci rok. Všetci vo vozni sú potešení.
Ako dievča mysliace na extrémne vzdialenú budúcnosť som predpokladala, že keď sa budem blížiť k dvojčíslu začínajúcemu na päť, budem už len polihovať niekde v kútiku, pod antireumatickou kockovanou dekou.
Spisovateľ Michael Muhammad Knight stále žije, žiadna fatwa, pokiaľ je mi známe. Syn schizofrenického bieleho supermacistu, vychovávaný v írskom katolíckom prostredí, vyriešil pubertu konverziou na islam.
Richard Pupala v zbierke Návštevy, ktorá sa dostala do finále súťaže Anasoft litera 2015, ponúka štandardne dlhé poviedky, ale aj krátke náčrty, kde nehovorí veľa, len naznačuje nálady. Akvarely a skice, žiadny veľký olej, iba mozaika z malých obrázkov. Archetypálne postavy, otcovia, matky a deti, rôzne formy stvárnenia jednej perpetuálnej témy. Dysfunkčná rodina dneška v mestskej výškovej dedine, deformujúci vplyv sídliska, ktoré vsiakne do svojich panelových pórov všetku individualitu a z ľudí urobí ohlodané klony.
Mám sa pohoršiť? Mám nadšene tlieskať? Radšej si na úvod zakonštatujem, že nemajú všetci autori rovnakú štartovaciu pozíciu. Niekto je málo obdarený talentom, iný dosť nepije, primálo droguje. Ten s triezvou hlavou je výrazne hendikepovaný, pretože dopracovať sa k natoľko lucidným snom a besnej obrazotvornosti sa nasucho nedá. Ani to však nestačí. Môže byť autorko sťatý ako doga, koks sa mu môže sypať ušami a pervitín nosom liať, ak nevie skladať slová, ak nemá zmysel pre nadsádzku, aby uľahčil pohľad na hrôzu svojho bytia, substancie sú mu nanič. Ivan Kolenič má to pofidérne šťastie, že v sebe spája všetky potrebné elementy. Dead man writing.
Stála som pri polici s údeninami. Rok alebo dva alebo koľko držím diétu. Musím. Spolužiak, primár z onkológie, chlapec so žiarivými maniackymi očkami a úsmevom od ucha k uchu, mi vysvetľuje, čo ma čaká, ak radikálne nezmením život. Stravovacie návyky, množstvo pohybu, zatiaľ len riziko, ale potom rakovina takmer istá, tak nech si vyberiem. Vybrala som si život, už po niekoľký raz, a tak držím tú hlúpu diétu, prevažne vážne vegetariánsku, podľa možnosti v biodrahej kvalite, občas ryba a úplne sporadicky hydinové mäso z farmy, s rodokmeňom podstatne lepším, ako mám ja. Kamoška, odborníčka na veľa vecí povedala, že morku nevedia dopovať hormónmi. Možno sa ešte naučia, ale morčacie mäso je fajn, pretože sa vie tváriť aj ako pečené bravčové pliecko.
Hľadám niekde zmienku, hľadám Rubato, Rozum, Uršuľu, rada by som vymenila svoje myšlienky a postrehy s inými, ale niet veľmi s kým. Pár starších komentárov, osamelý článok citovaný stokrát dookola. Čitateľmi Slobodových kníh sú dvojakí ľudia. Jedni z Bratislavy a Devínskej Novej Vsi, ktorí ho poznali, tí vedeli vylúštiť, čo v knihách pochádza z autorovho vlastného pohnutého života, čo je fikcia. Človek odinakiaľ, čitateľ obyčajný, nepripravený šepkanými príbehmi nad stolíkmi s kávou, priateľstvom, či spomienkami, ten má inú optiku. Má svoj názor na prečítané, možno je často stratený v preklade, možno triafa úplne vedľa, pretože jednoducho nevie. Reálie nedošli ani do Humenného, ani do Bardejova. Snáď by bol Rudolf Sloboda aj rád, že ho títo cezpoľní posudzujú podľa jeho kníh, nie podľa jeho súkromia a podľa jeho smrti.
Otrasný nadpis, ale zároveň kľúčová udalosť. Kto je vrahyňa Uršuľa a aké sú ženy rovnomennej knihy Rudolfa Slobodu? U nás na východe sa hovorievalo: „ Ňemaš chlopa, ňemaš pravdy.“ Možno to platilo aj v Trnave, či Bratislave. Než samota, pohŕdané starodievoctvo, slobodárne a nočné bary, radšej Hocikto. Lepší ako Hocikto, ak si to žena môže dovoliť, pretože je mladá, pekná a vzdelaná, a to Uršuľa je, je pán Niekto. Hocikto je len inseminátor a darca titulu pani. Niekto má aj byt či domček, slušný plat, postavenie. To samozrejme nevylučuje, že aj Niekto môže byť obyčajné hovädo, násilník, žiarlivec, ba aj záletník.
Zasadli parlamentní Mesiačikovia okolo ohníčka, aby premysleli, čím potešiť miestnych nevoľníkov, akým opatrením spríjemniť pobyt v krajinke tým, ktorí nevládali zdrhnúť. Aj činnosť bolo načim nejakú vykázať, keď už je po referende. Nových homosexuálov je treba, tak nech sú to povedzme, povedzme....lekári a pacienti, špeciálne tá banda, ktorá stŕha z kľučiek mozoľnaté dlane našich babičiek a mávajúc päťeurovkou sa bezohľadne ženie do ordinácie. Toľko ľudová tvorivosť.
Mám sporadicky recidívu, keď si poviem, čo keď to predsa bude iné. Nielen prózou je človek živý, idem a kúpim ženský časopis. Každou otočenou stranou potom silnie vnútorný výsmešný hlások: „Zasa si za blbca, zasa si za blbca!“ Tentoraz som si teda sadla a začala počítať.
Str. 157: „Človek nie je jediný tvor, ktorý zabíja kvôli chlebu alebo láske alebo moci, pretože zvieratá v džungli to robia rôznymi spôsobmi, ale je jediným tvorom, ktorý zabíja pre vieru.“ (Profesor)
Kniha s týmto názvom je len formálna fikcia. Opísaný príbeh prežili skoro všetky židovské deti vojnových čias, ktorých rodičia sa nejakým zázrakom dokázali vyhnúť transportu alebo aspoň stihli niekam ukryť svoje potomstvo. Boli zrejme tak nebezpeční, tí niekoľkoroční malí izraeliti, natoľko ohrozovali blahobyt mladého slovenského štátu, že ich bolo treba vychytať a vyzabíjať ako potkanov. Reálne preživšie deti dnes majú organizáciu, volá sa Hidden Child, Ukrývané dieťa. Sú to poslední pamätníci , veď najmladší majú cez sedemdesiat. Svoje príbehy spísali košické „deti“do knihy s názvom Čo so spomienkami našimi? Nie je voľne predajná, ale je vo svojej lakonickosti krutá, pretože pravda je horšia, ako ktorákoľvek fikcia. Teraz však ku knihe Petra Krištúfka.
Z človeka milión, občasného humoristu, príležitostného taxikára a punkera na plný úväzok, sa stal starosta Reykjavíku. Nemal kvalifikáciu, nemal väzby, dokonca nemal ani ctižiadosť. Mal len dyslexiu a potrebu niečo vo verejnom priestore zmeniť.
Sú knihy, ktoré človeku pripomenú jeho nedostatky. Napríklad, že nemá absolútny sluch a hudobné vzdelanie zavesil na klinec po dvoch rokoch trápenia sa v hudobnej škole. Alebo to, že hudbu počúva tak, ako pije víno, teda páči - nepáči, chutí - nechutí. Pochybujem, že bežný čitateľ vie, kto bol Alphons Diepenbrock a už vôbec nie Matthijs Vermeulen. Holandská hudba začiatku dvadsiateho storočia? He?
Mám v živej pamäti obrázky z histórie. Gotickí chlapci, každá nohavica inej farby, gondoly na nohách. Dievčatá s obrím krémovým špicom na hlave, rukávy po zem. Módny postoj – dvakrát dozadu prelomená chrbtica. Alebo taký Kráľ Slnko. Alonžová parochňa do pol chrbta, klobúk ako operený heliport, biele pančušky a červené kramfleky na omašličkovaných topánkach. Nehovoriac o jeho praneveste Márii A. s jej pyramidálnou frizúrou obsypanou vedrom múky a sukňou, čo prešla dverami len bokom. Proti týmto expertom je hipster v zmuchlanom tričku Ramones len suchár bez fantázie.