Zamyslenia sa týkajú rodinnej histórie, traumy z detstva, ktorá nemala byť vydaná napospas často neprajnému čitateľovi, či úprimnej radosti z otcovstva. Rieši sa však aj Matica slovenská, house music, Arnošt Lustig, zrážka s autom, Vasil Biľak, Bauhaus, Afganistan, knižnice, Anti-Gorila, Reduta, Kotleba, hokej.
Vo veľkej väčšine týchto miniatúr ide o presné a pútavo popísané pozorovania, vidieť, že ich písal človek citlivo skenujúci náš mikro aj makrosvet. Autor má široký prehľad, ktorý nezískal vyhľadávaním na internete, ale mnohými cestami do zahraničia, obzvlášť odvážna je výprava do Afganistanu, tiež aj cestami za svojimi čitateľmi aj do úplne zapadnutých kútov Slovenska. Túto skúsenosť vie verne podávať ďalej.
Používa príjemne striedmy jazyk a jasne konštruované vety, viac vysvetľuje, ako len dáva kultúrne odkazy. V tomto je silný. Ktovie, ako by kniha vyznievala, keby miesto korálkovej metódy zoraďovania textov autor vytvoril aspoň nejaký vzor pomocou kapitol. Možno by to ale nebolo dobré, pretože by vznikli kapitoly mimoriadne závažné a aj dosť banálne.
Nedávno vyšla zaujímavá kniha s názvom 1913. Leto jedného storočia, od Floriana Illiesa, panoramatická mozaika roka, ktorý predchádzal hrôzam dvadsiateho storočia. Hvoreckého Spamäti akoby mali ambíciu byť slovenským 2013. To by mohlo byť dôvodom, prečo sa autor rozhodol vydať súbor recyklovaných aj nových textov. Aby zachytil obraz našej nepokojnej súčasnosti, kde toho tak veľa tlie pod povrchom, pričom sa nedá ešte vedieť, ako sa nahromadená nespokojnosť bude prejavovať možno už čoskoro.
V móde existuje pravidlo mustermixu. Môžete nosiť pestrofarebné a vzájomne nesúvisiace veci. Musia však mať jeden spojovník. Buď opakujúci sa vzor alebo spoločnú farbu. Spoločnou farbou by som nazvala jasne formulované politické postoje a angažovanosť za práva menšín a slabších . Spoločným vzorom smútok podľa Cicera ( O tempora o mores! ), cyklicky sa opakujúci nárek nad korupciou, neúctou k duševnej práci, nad absurdne nedostatočným ohodnotením umeleckej tvorby, nad praktickou nemožnosťou uživiť sa milovaným písaním.
Keď čitateľ knihu zavrie, uvedomí si, že žijeme v dobe, keď vôbec nie je nutné pracne vyrábať fiktívne príbehy nevalnej presvedčivosti. Úplne stačí zaznamenávanie reality, horor našich všedných dní. Nevie to však každý. Musí to byť človek aj dobre píšuci, aj s otvoreným srdcom. Takto skombinovaným človekom Michal Hvorecký nepochybne je
. Michal Hvorecký
Spamäti
Marenčin PT
