Zdá sa, že žena sa vydáva z paniky, súcitu s chlapom, z vypočítavosti, žiadostivosti. Len slovo láska sa akosi nespomína. Možno práve preto je všetko na povrchu pokojné, stereotypné až nudné, nikto zo zúčastnených nemá priveľké očakávania. Preto je až s podivom, ako sa veci zrazu dokážu prudko zomlieť. To niekedy niečo zbadáme, myslíme, že neveru, preto si z malej pomsty ukujeme mečík a hriešnika ním bodneme. Trafíme však neuralgický bod tak presne, že zrazu s úžasom zistíme, že nás ten baran škrtí a bije, nos mení na placku, a na stole náhodou leží hever a my ho ďalšou náhodou (alebo nie celkom) trafíme v sebaobrane rovno doprostred čela. A sme v base za vraždu s poľahčujúcimi okolnosťami. Život už nikdy nebude ako bol. Pravda, zabitie naozaj nie je (asi nie je) úkladná vražda a tak sme za vzorné správanie o pár rokov von a život predsa len ide ďalej.
Niet tu nič pekného, povznášajúceho. Všetci sú nahrubo tesaní. Každý má rád a vidí hlavne seba, len toho blížneho tak nemiluje. Veľa sa počíta, kalkuluje. Chce sa brať, ale nedáva sa. Chlap chce nezáväzný sex, dostane ho, ale len zdanlivo, len ako lepidlo, ktoré ho má priglejiť do manželského hniezda. Pritom niekedy ani to nestačí, to radšej alimenty. V inom prípade je jedno, že plodotvorná tekutina pochádza od úplne nehodného vzťahového recidivistu, ale konečne sa dvíha brucho a boli zásnuby.
Problémom býva aj to, že ak sa chce človek vydať za rodinný dom, musí k tomu pribrať vdovca – majiteľa a jeho polosirotu. K bytu predtým stačilo starnúceho ekonóma, ale toho vyriešil už spomínaný hever. Možno by bolo predsa dobré mať dieťa, tie naokolo ho majú, jedna nemanželské, druhá od bezcenného seladóna, tretia invalidné, ale aj to by vyplnilo prázdnotu, dalo srdcu to, čo muži nedali.
V „Slobodalandii“ akosi niet úsmevu a ľahkosti, len veľa pechorenia, borovičky, slaniny a klobás. Ako by len bolo dobre, keby sa dalo povedať, že je to skreslený pohľad na Slovensko pozdného socializmu. Keby sa vyznenie diela dalo zvaliť na autorovu samodeštrukčnú povahu, mrzutú buď z pitia alebo nepitia, prípadne z cenzorov, ktorí mu zasahovali do práce. Lenže autor nemá zakalený zrak, naopak, vidí špinu, píše o nej. Prehrabáva hnojisko ľudského spolužitia a hľadá záblesky lásky. Najlepšie je na tom Ferko Hobák, miestny ťuťko. Musí byť niekto dedinským bláznom, aby vedel prejaviť cit? Aspoň k deťom rodičia, zdá sa, cítia dosť, hlavne pokiaľ sú malé a ešte nestihli sklamať očakávania.
Neveselo je v knihe Uršuľa. Prečo hrdinka koná tak, ako koná? Niekedy chladne, niekedy ako odtrhnutá z reťaze, raz kalkulujúc a raz pudovo? Neviem, možno len hľadá šťastie rôznym spôsobom. Ferko Hobák si o nej myslí, že je anjel, sotva to tak bude. Nech je akákoľvek, má dar zostať v hlave, aj keď už kniha zaklapla. Možno preto, že v duchu presviedčame autora, posmievačného skeptika, že my sme lepší, citlivejší a nezištnejší, že sa mýli. Bodaj by sme mali pravdu.
Uršuľa
Rudolf Sloboda
Vydavateľstvo SLOVART 2014