Luxus veľkorysosti

Autor: Beáta Grünmannová | 13.11.2016 o 11:44 | (upravené 13.11.2016 o 12:13) Karma článku: 6,11 | Prečítané:  1437x

     Čítala som knihu. Bola v nej popísaná scéna, ktorá vo mne rezonuje už niekoľko týždňov. Je príznačná pre stret názorov, hodnôt, neistôt a strachov, ktorými prechádzame, ktoré nás nepochybne v plnej sile ešte len čakajú.

     Na parkovisku pri akejsi pumpe s nákupným centrom posedáva skupinka severoafrických migrantov . Stojí tam aj obytný voz a kabriolet. Dvojica z auta ide na nákup, syr, bagety, šunka, víno, sú na ceste, len tak, pretože dostali chuť niekam vyraziť. V prívese býva muž s manželkou a so psom. Ráno, keď chce nakŕmiť zviera, zistí, že zmizlo žrádlo. Správne usúdi, že ho zjedli hladní utečenci a dostane sa s nimi do slovného konfliktu. Dvojica z auta dá svoj nákup Afričanom a majiteľ psa cíti potrebu sa brániť. Pýta sa muža z auta, či je v poriadku, že títo cudzinci len tak prídu a zoberú si, čo chcú.

     Autor nemal dilemu v tom, kto sa zachoval správne. Ťažko sa dá čakať, že niekto zomrie od hladu, veď keď je najhoršie, aj psie granule sú dobré. Tiež sa dá oprávnene čakať, že ľudia, ktorí nemusia úzkostlivo pozorovať zostatok hotovosti na účte, pomôžu ľuďom v núdzi. Jedlo darujú a idú pre seba kúpiť druhú várku. Čo však muž z karavanu? Je to bezcitný zloduch? Nie nevyhnutne. Ak niekto býva v prívese, ak jediné pevné body vesmíru sú manželka a priateľ pes, ak má do centu vyrátané, koľko môže mesačne minúť na jedlo pre seba, ženu a zviera, ak mu niekto zoberie z toho mála, čo má, zareaguje agresívne. Má pocit, že ho napadli. Neuvedomuje si, že tí ľudia sú na úteku možno mesiace, možno prešli peklom, možno skončili opustení prevádzačom a bez prostriedkov niekde na betóne Európskej únie. Možno ho dlhodobo hryzie pocit, že oni dostanú pomoc, ubytovanie, jedlo, ak sa im pošťastí, tak aj prácu a on nedostane nič, on nezaujíma nikoho. Vlastne áno, niečo dostane určite, morálne odsúdenie. Aj ho pekne pomenujú, white trash, biela luza, odpad, rasista, udelený tými, ktorí si môžu dovoliť mať charakter.

     Ľudia nie sú rovnakí. Roky sledujem s obdivom kanadskú blogerku, ktorá v hmotnom nedostatku, ktorý spôsobila jej dlhotrvajúca choroba, sama vychováva dve adoptované deti, súrodencov s ťažkými hendikepmi. Žije v chudobe, ktorá by bola chudobou aj pre nás. Robí krkolomné kúsky, aby ušetrila každý dolár a hrdo hlási výsledky v rubrike „Koľko sme ušetrili tento týždeň“. Jej deti majú nohavice zo secondhandu, ale majú domov a lásku. Táto žena, keď pečie chlieb, vždy odnesie jeden bochník bezdomovcom. S deťmi zachraňujú opustené mačatá. Delí sa o prvé a posledné, pre mňa je svätica, ktorá si nerobí nárok na blahorečenie. Ale môžem to očakávať od iných, hlavne, ak ja sa mám relatívne dobre, zatiaľ? Šmyknúť sa dole spoločenským rebríkom nebolo nikdy tak hrozivo ľahké, ako dnes.

     Túžba či povinnosť pomáhať, by nemala byť selektívna, nemala by antagonizovať. Je to rovnako zlé, ako uprednostňovať jedno zo svojich detí. Tak, ako potrebujú pomoc ľudia utekajúci z oblastí vojnových konfliktov, potrebujú pomoc alebo aspoň pochopenie ľudia, ktorí sa cítia ich príchodom ohrození. Keď na otázku, či sa nezníži bezpečnosť krajiny, či sa bude deliť jeden sociálny koláč, je odpoveď: „Čuš, ty fašista a nepodnecuj nenávisť!“, je zarobené na väčší problém. Stará psychologická múdrosť hovorí, že ak niekoho dlhodobo podozrievate neoprávnene z nevery, nakoniec si niekoho nájde. Keď už trpí, nech má aspoň prečo. Ak niekoho budete pre jeho racionálne či iracionálne obavy biľagovať, on si už tiež nájde niekoho, kto ho pochopí. Len ten niekto nebude milý baránok, lež klasický vlk v jeho koži. Najväčšou zbraňou hromadného samozničenia momentálnych elít je pohŕdanie a nedostatok empatie voči vlastnému znevýhodnenému obyvateľstvu. Jedného dňa ich totiž niekto privedie k podstavcu, kde stoja všetci morálne vyhranení a vykopnú im ho spod nôh. Potom už bude zle všetkým rovnako. Mužovi so psom, imigrantom, aj dvojici v kabriolete.

    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Ako šperk, ktorý vyhrával vojny, prehráva boj s časom

Bol to vynález desaťročia. Nebyť náramkových hodiniek, niektoré strategické bitky by možno dopadli inak. Dnes prehrávajú samotné náramkové hodinky.

EKONOMIKA

Slovák vytvoril nový dizajn pre TANAP, majú oň záujem

Baví ho, keď sa môže podieľať propagácii Slovenska.


Už ste čítali?