Tridsať rokov od 1988

Autor: Beáta Grünmannová | 17.11.2018 o 15:37 | Karma článku: 2,17 | Prečítané:  939x

     November 2019 a mesiace, ktoré mu budú predchádzať, budú plné múdrych esejí, diskusií, kníh a okrem iného bude aj film, Amnestie, ale o tom inokedy, ale v tejto rubrike. 

     Teraz je tridsať rokov od roku „pred“ a človek loví v pamäti, ako taký málo úspešný rybár, čo robil vtedy, ako sa cítil a či už cítil príchod Veľkej Zmeny. Takto o rok budú prehrabávať pamäť všetci, ktorí počas zmeny „totáča“, ako sme ho priateľsky volali, na demokraciu mali povedzme .... takých 14 a viac, čím sa nechcem dotknúť žiadnych vnímavých žiakov základných škôl.

     Nehovorím, že mám okno, nemám, pretože to bol pre mňa dôležitý rok, ten 1988. Ukončila som vysokú školu, ešte ani 23 rokov a už malá doktorka prírodných vied, pocit, že mi patrí svet a vzali ma do internej ašpirantúry na mojej rodnej katedre biológie. Svet gombička, budúcnosť rovná ako lajna, lebo čo sa dalo robiť za socíku, aby to bolo atraktívne? Akademická kariéra, napríklad. Najviac bolo byť lekárom. Otec sa zrejme rozhodol, že budem docentka, už keď som sa učila písať, ale nakoniec sa život zvrtol inak, lenže v roku 1988 to nikto nemohol vedieť, ani ja, keď som v auguste, v bielych letných šatách ako seriózny mladý vedec, v embryonálnom štádiu odbornosti,  vstupovala na svoje prvé pracovisko.

     Nebolo to pre mňa. Zistila som to pomerne skoro a so značným zdesením. Téma kandidátskej práce mi pripadala absurdná, trápna a zbytočná. Behala som po poliach, teda hlavne po vetrolamoch, kládla pasce na myši ( niekoľkodňový olej zo sardiniek vsiaknutý do kúskov filcu je pre ne neodolateľný). Po noci v maringotke som potom pasce aj s mŕtvymi myšami zbierala a nasledovala stará dobrá ručná práca. Pitva a hlavne vyberanie mazu z myších uší a príprava sklíčok pod mikroskop. Cieľ toho bizáru? Zistiť, aké trombikuly (také malé potvory) im v tých ušiach cudzopasia. Rovno mi mohli zmiešať šošovicu s hrachom a nechať ma to dva roky triediť, bolo by to malo pre ľudstvo podobný význam.

     Prečo to píšem? Pretože si chcem zadefinovať to obdobie, aká som bola (mladá a hlúpa, ako inak). Bol to rok predstierania činnosti a zároveň rok solídnej zábavy. Nadobudla som dojem, že popri sebe bežia dva paralelné svety. Oficiálny, kde sa produkuje, aby sa niečo produkovalo a privátny svet. Ľudia boli sami sebou po večeroch a cez víkendy, za zatvorenými dverami svojich bytov, na chatách, záhradách. Stihla som zažiť rozkošné schôdze ZČSSP, čo bol Zväz československo-sovietskeho priateľstva. To sa naozaj nedalo brať vážne, aj keby sa náhodou chcelo, ale náhody asi neexistujú. Páčilo sa mi, že sme mali pána docenta aj súdružku docentku. Pán docent mal byť dávno profesorom, ale mal názory nehodiace sa do roku 1988. Súdružka docentka by sa tou profesorkou bola iste stala skôr, ale ako vieme, prišiel rok 1989. Bola som vtedy ešte primladá a úplne bezvýznamná, ešte ma nepostavili pred rozhodnutie, či budem pani alebo súdružka. Ktovie, ako by som bola obstála pod nátlakom. Ale o tom tiež inokedy.

     V roku 1988 sme mali dôsledne vybudované osobné bubliny. Socializmus už bol na konci s dychom, ale predstava, že raz nebude a že sa rozsype aj Sojuz nerušimyj by nebola napadla ani kolegom biofyzikom po šiestom pive. Tak, ako by im nebolo napadlo, že urobia nakoniec úspešné vedecké kariéry v USA. Keby nám niekto toto povedal v roku 1988, asi by sme si poklopali na čelo. Na dovolenke v Juhoslávii nám delegátka hneď pozbierala pasy a vrátila ich až pri návrate.

     Neboli sme disidenti, úprimne povedané, na výberovú vysokú školu by sa niekto s povesťou rebela ani nedostal, nemali sme našťastie medzi sebou ani typické červené kariérne vemená, ale špicľov nepochybne áno, nikdy som po tom nepátrala, načo sa oberať o ilúzie. Život bol trocha nudný, bol ako staré papuče. Bol pohodlný, ale nemal perspektívu. Zahnívali sme my, aj systém.

     Rada som vtedy čítala Vladimíra Párala. Ten tú bezútešnosť vedel dobre pomenovať. Bola som pripravená stráviť život tak, že cez deň budem v laboratóriu a po večeroch budem čítať Saganovú a počúvať Hegerovú. Našťastie, dopadlo to inak. Od roku 1989 už boli všetky rozhodnutia moje. Neboli všetky správne, nebol to samý happy-end, ale boli moje a nikto už nikdy nemal tú moc, aby vtláčal môj život do svojich formičiek. Dobre sa stalo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

O čom vypovedala Jankovská v kauze Búrka a prečo? (video)

Adam Valček o výpovediach Moniky Jankovskej.

Djokovič odmieta vakcínu. Zariadime sa, uisťuje Vajda

Bude pomáhať pri výchove talentov.


Už ste čítali?