Stála som pri polici s údeninami. Rok alebo dva alebo koľko držím diétu. Musím. Spolužiak, primár z onkológie, chlapec so žiarivými maniackymi očkami a úsmevom od ucha k uchu, mi vysvetľuje, čo ma čaká, ak radikálne nezmením život. Stravovacie návyky, množstvo pohybu, zatiaľ len riziko, ale potom rakovina takmer istá, tak nech si vyberiem. Vybrala som si život, už po niekoľký raz, a tak držím tú hlúpu diétu, prevažne vážne vegetariánsku, podľa možnosti v biodrahej kvalite, občas ryba a úplne sporadicky hydinové mäso z farmy, s rodokmeňom podstatne lepším, ako mám ja. Kamoška, odborníčka na veľa vecí povedala, že morku nevedia dopovať hormónmi. Možno sa ešte naučia, ale morčacie mäso je fajn, pretože sa vie tváriť aj ako pečené bravčové pliecko.