Krídla máme spútané vecami. Brzdia, dusia, je z nich úzko. Vyžadujú starostlivosť, opateru, zodpovedný prístup, zveľaďovanie , čas a priestor. To všetko si nárokujú, pretože sú naše. Vraj ich vlastníme, zaplatili sme, zdedili. Ak to nie je presne naopak. Vo svete a živote sa deje všeličo a tak hlavou občas prebleskne otázka, čo by som vzala so sebou, pokiaľ by som musela odchádzať narýchlo a naľahko? Keď mozgovňou dovíri panika a metrový zoznam, ukáže sa, že to, čo je nevyhnutné pre nový štart niekde inde, sa zmestí do jedného, maximálne dvoch kufrov. Doklady, diplomy, peniaze a nejaké cennosti, niekoľko fotografií, niečo na prezlečenie, pevné topánky, počítač a telefón. Lieky. Okuliare. A za chrbtom by zostala zbierka niečoho, čo stálo priveľa a zrazu sa zmenilo na bezcenný balast, ktorý niekto prehrabe, niekto si rozdelí. Nie po prvý raz.